Nie hocijaký humanizmus, ale integrálny humanizmus

Katolícka Cirkev a jej postoj k humanizmu

Vo viacerých denníkoch sa objavili správy, kritiky, komentáre, ba aj karikatúry k pripomienkam KBS k Správe o plnení úloh vyplývajúcich z Národného akčného plánu pre deti. Na tieto správy reagoval hovorca KBS, Martin Kramara. Martin Hanus na Postoji reagoval kriticky ku KBS, nevidí v termíne „humanizmus“ žiadny problém, lebo jestvuje aj „kresťanský humanizmus“ a nazval poznámky KBS „bojom s veternými mlynmi“. 

V tomto prípade, ako aj v iných prípadoch sa kritizujú slovenskí biskupi ako zaostalí a zatvorení k dialógu. Preto je užitočné vidieť širší kontext postoja katolíckej Cirkvi ako takej k humanizmu. 

Humanizmus je veľmi široký pojem, pod ktorým môžme rozumieť veľa skutočností v historickom vývine ľudského myslenia, často veľmi diametrálne odlišných, s veľmi odlišným chápaním človeka. Pápež Ján Pavol II. sa téme humanizmu venuje vo svojej apoštolskej exhortácii Christifideles laici o úlohe laikov v Cirkvi a vo svete. Hovorí v nej o našej dobe ako o „dobe humanizmov“. Hovorí, že „niektoré z nich, ktoré sú ateistického a sekularistického razenia, vedú napokon ku paradoxu poníženia a zničenia človeka; zasa iné humanizmy ho oslavujú až ku skutočnej idolatrii; opäť iné uznávajú napokon, zodpovedajúco pravde, veľkosť a biedu človeka a vyznávajú, podporujú a požadujú jeho plnú dôstojnosť. Znakom a ovocím týchto humanistických prúdov je rastúca potreba po účasti. Táto je bezpochyby znakom dnešného ľudstva, opravdivým "znamením doby", ktoré dozrieva v rozličných oblastiach a v rozličných smeroch: predovšetkým medzi ženami a mládežou, a to nielen v smere rodiny a školstva, ale aj v kultúrnej, hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti. Tak na individuálnej ako aj na univerzálnej báze možno pozorovať potrebu byť protagonistom a v určitom zmysle tvorcom novej humanistickej kultúry“ (č. 5).

V tejto rozmanitosti humanizmov sa preto treba mať na pozore, o aký druh humanizmu ide, najmä pokiaľ ide o národný akčný plán pre deti. Sú to v prvom rade rodičia, ktorí sa majú mať na pozore, či štát nenanucuje isté spôsoby výchovy ich deťom prostredníctvom štátnych inštitúcií, ktoré by sa protivili ich presvedčeniu a hodnotám, keďže majú prvotné prirodzené právo na výchovu svojich detí. Týka sa to aj katolíckych rodičov, ktorých práva obhajujú biskupi v spoločnosti. Ako píše Ján Pavol II. vo vyššie citovanom dokumente, „vyžaduje sa obsiahle, do hĺbky siahajúce a systematické zasadenie sa, ktoré bude podporované nielen kultúrou, ale aj materiálnymi prostriedkami a zákonodarnými orgánmi k tomu, aby rodina mohla spĺňať svoju úlohu ako prvé miesto "humanizovania" osoby a spoločnosti“ (č. 40). Ján Pavol II. vystríha pred ponížením ľudskej dôstojnosti falošnými humanizmami, kde je v mene humanizmu človek „vydaný napospas najponižujúcejším a najabsurdnejším formám zneužitia, ktoré ho nemilosrdne robia otrokom silnejšieho. Tento silnejší môže niesť rozličné mená: ideológia, hospodárska moc, neľudské politické systémy, vedecká technokracia, záplava masovokomunikačnými prostriedkami. Tu opäť stojíme pred zástupmi našich bratov a sestier, ktorých základné práva sa porušujú aj následkom prehnanej tolerancie a dokonca zjavnej nespravodlivosti istého občianskeho zákonodarstva: právo na život a jeho nedotknuteľnosť, právo na byt a prácu, právo na založenie rodiny a na zodpovedné rodičovstvo, právo na účasť na verejnom a politickom živote, právo na slobodu svedomia a na slobodné vyznávanie viery“ (č. 5). V exhortácii Familiaris consortio predkladá rodinu ako centrum výchovy k pravému humanizmu: „Veriaci - pretože žijú v takomto svete pod tlakom vykonávaným hlavne hromadnými oznamovacími prostriedkami - nie vždy vedeli a vedia sa vyhnúť nákaze, prameniacej z úpadku základných hodnôt, a stať sa akoby kritickým svedomím tejto rodinnej kultúry a aktívnymi činiteľmi pri budovaní ozajstného rodinného humanizmu“ (č. 7).

Už II. vatikánsky koncil sa venoval téme humanizmu a jeho nebezpečenstiev, nakoľko sú mnohé humanizmy poznačené odporom voči Bohu a náboženstvu: „Popierať Boha alebo náboženstvo, respektíve byť voči nim ľahostajný, nie je ako v minulosti iba mimoriadnym a ojedinelým javom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo nového humanizmu. V mnohých krajinách sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, chápanie vied o človeku a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnoho ľudí to privádza do zmätku“ (Gaudium et Spes, č. 7). Teda niet sa čo diviť, že našich biskupov vyrušila naoko nevinná zmienka o „povinných témach súvisiacich s multikultúrnou výchovou, výchovou v duchu humanizmu a so vzdelávaním v oblasti ľudských práv, práv dieťaťa, rovnosti muža a ženy“ v súvislosti so správou o plnení úloh Národného akčného plánu pre deti. V minulosti mnohé ateistické a proticirkevné režimy nanucovali svoje ideológie v mene humanizmu. 

Veľmi dôkladne analyzoval túto tému humanizmov aj Jacques Maritain vo svojom diele „Integrálny humanizmus“ (Humanisme intégral, Paris 1936, vyšiel v českom preklade Vojtěcha Gaju s názvom „Křesťanský humanizmus“, Universum, Praha 1947). Poukazuje v ňom na to, že „pre mnohých môže byť pravým humanizmom už samým svojím určením iba humanizmus protináboženský“, avšak v knihe chce ukázať pravý opak. Poukazuje na to, že „západný humanizmus má náboženské a „transcendentálne“ pramene, bez ktorých by bol nepochopiteľný“. Je si vedomý, že západný humanizmus má pramene klasické i kresťanské. Hovorí, že humanizmus sa dostal do slepej uličky „antropocentrizmu“ a odklonu od svojho náboženského zdroja a vyústil do ateistických diktatúr. Vyzýva kresťanov k tomu, aby znovuobjavili „integrálny humanizmus“, ktorý bude mať čo povedať modernej spoločnosti.

Jacques Maritain s bl. Pavlom VI.

Práve na túto víziu upozornil pápež Pavol VI. vo svojej stále aktuálnej encyklike Populorum progressio: „Treba pestovať úplný humanizmus (Maritain). Čože je to však, ak nie integrálny rozvoj každého človeka a všetkých ľudí? Uzavretý humanizmus, nemajúci zmysel pre duchovné hodnoty a pre Boha, ktorý je ich zdrojom, by mohol mať zdanlivo väčšie možnosti triumfovať. Človek môže bezpochyby organizovať zem bez Boha. Lenže "bez Boha ju môže napokon organizovať len proti človeku. Výlučný humanizmus je humanizmus neľudský" (H. de Lubac, SJ, Le drame de l‘humanisme athée, 3. vydanie, Paris, Spes 1945, s. 10). O pravom humanizme možno teda hovoriť len vtedy, ak sa neuzatvára pred absolútnom, uznávajúc povolanie, ktoré umožňuje správne chápanie ľudského života. Človek namiesto toho, aby bol najvyššou normou stupnice hodnôt, uplatňuje sám seba iba tak, že sa prekonáva. Podľa priliehavého Pascalovho výroku: "Človek nekonečne presahuje človeka" (Pensées, éd. Brunschvicg, s. 434). Po mnohých falošných humanizmoch, ktoré priniesli diktatúry a ideológie ostatných storočí, je podľa Pavla VI. kresťan povolaný hľadať nový humanizmus: „Ak si úsilie o rozvoj vyžaduje čím ďalej, tým viac technikov, ešte viac potrebuje mysliteľov s hlbokou reflexiou, hľadajúcich nový humanizmus, ktorý by umožnil modernému človeku nájsť seba samého tým, že si osvojí vyššie hodnoty lásky, priateľstva, modlitby a kontemplácie (J. Maritain, Les conditions spirituelles du progrès et de la paix, v Rencontre des cultures à l'UNESCO sous le signe du Concile ecuménique Vatican II, Paris, Mame 1966, s. 66). Tak bude môcť dospieť k plnosti opravdivý rozvoj, ktorý je pre každého a pre všetkých prechodom z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam (Populorum progressio, č. 20).“ Tak Pavol VI. ponúka svetu opäť Krista ako zdroj pravého humanizmu: „Človek svojím včlenením sa do oživujúceho Krista má prístup k novému rozkvetu, k transcendentnému humanizmu, ktorý mu dáva najväčšiu plnosť. A to je najvyššie určenie osobného rozvoja (č. 16)“. Tento „nový humanizmus“ predkladal aj Ján Pavol II. (Familiaris consortium, č. 8), aj Benedikt XVI. (Caritas in veritate, č. 18-19). Pápež Benedikt sa odvoláva na učenie Pavla VI. a konštatuje: „Zaostalosť má ešte závažnejšiu príčinu než nedostatok myslenia: nedostatok „bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi“. Môžu vôbec ľudia toto bratstvo dosiahnuť sami? Čoraz viac globalizovaná spoločnosť nás navzájom zbližuje, ale nečiní nás bratmi. Rozum sám osebe je schopný pochopiť rovnosť medzi ľuďmi a usporiadať ich občianske spolužitie, no nedokáže vytvoriť bratstvo. To pochádza z transcendentného povolania Boha Otca, ktorý nás miloval ako prvý a cez svojho Syna nás učí, čo je bratská láska. Keď Pavol VI. predstavoval rôzne roviny procesu rozvoja človeka, po tom, čo sa zmienil o viere, postavil na jeho vrchol jednotu „v Kristovej láske, čo nás všetkých pozýva ako synov mať účasť na živote Boha, živého Otca všetkých ľudí“.“

Pápež František upozorňuje na to, ako sa dnes často vo verejnej debate apriori diskvalifikuje kresťanské či náboženské presvedčenie a poukazuje na to, že náboženstvo má čo povedať v súčasnom zadefinovaní autentického humanizmu: „Ak máme uvažovať nad prepojením náboženstva a oblasti verejného života, treba rozlišovať rozličné spôsoby jeho uskutočnenia. Tak intelektuáli, ako aj žurnalistické komentáre často upadajú do neotesaných a málo akademických zovšeobecnení, keď hovoria o chybách náboženstiev, a nedokážu rozlíšiť, že nie všetci veriaci – a všetci náboženskí predstavitelia – sú rovnakí. Niektorí politici túto nejasnosť zneužívajú na ospravedlnenie diskriminačných zákrokov. Inokedy zasa dochádza k podceňovaniu spisov, ktoré vznikli v prostredí náboženského presvedčenia; a zabúda sa na to, že klasické náboženské texty môžu obsahovať význam adresovaný všetkým epochám a majú motivačnú silu, ktorá otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu citlivosť. Sú však nedocenené pre krátkozrakosť racionalizmov. Je rozumné a inteligentné postaviť ich do tieňa len preto, že sa zrodili v kontexte určitej náboženskej viery? Nesú v sebe hlboko humanistické princípy, ktoré majú racionálnu hodnotu, aj keď sú preniknuté náboženskými symbolmi a doktrínami (Evangelii gaudium, č. 256)“. A v Mekke talianskeho humanizmu, vo Florencii, znovu potvrdil kristocentrizmus kresťanského humanizmu (pri príležitosti tamojšieho 5. cirkevného kongresu 10.11.2015): „O humanizme môžeme hovoriť jedine ak je naším východiskom Ježiš ako stredobod, a v ňom odhaľujeme rysy autentickej ľudskej tváre. Práve kontemplácia tváre Ježiša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych je tým, čo znovu dáva dohromady našu ľudskosť, aj tú, ktorá sa rozdrobila námahami života alebo ju poznačil hriech. Nesmieme moc Kristovej tváre zľahčovať ako čosi bežné. Tvár je obrazom jeho transcendentnosti. Je to misericordiae vultus (tvár milosrdenstva). Nechajme na sebe spočinúť jeho pohľadu. Ježiš je naším humanizmom.“ A upozornil na niektoré črty Kristovej ľudskosti, pokoru, nezištnosť a blaženosť. Pritom nezabudol pripomenúť postavy humanizmu svätých, od svätého Františka Assiského až po florentského rodáka, svätého Filipa Nériho.

Humanizmus (výlučný): filozofia, ktorá kladie človeka nad všetko.
Tu som ja!

Na záver treba podotknúť, že obavy slovenských biskupov sú namieste, nakoľko sa dnes v mene humanizmu natláčajú do spoločnosti nové formy ideológií (gender ideológia smerujúca proti rodine, zjednodušujúce ideológie multikulturalizmu, či ideológie egoistických zámerov smerujúce proti kultúre života či najrozličnejšie formy vykorisťovania), ktoré sa napokon obracajú proti človeku samému a degradujú ho. Preto sa treba mať na pozore. Aj dnes jestvujú humanizmy veľmi odlišné od integrálneho humanizmu, ktorý predkladá katolícka Cirkev. Mediálne vrenie je toho iba dôkazom. Je však výzvou pre biskupov, kňazov i pre laických kresťanov, aby sme predkladali nielen defenzívne postoje obáv pred falošnými humanizmami, ktoré sú opodstatnené, ale aby sme ponúkali aj hlboké vízie autentického integrálneho humanizmu, v ktorom by dnešný človek mohol znovuobjaviť seba samého v jeho transcendentom zameraní na Boha v Ježišovi Kristovi, v ustavičnom dialógu s dnešným svetom.

Juraj Vittek