Katolícka Cirkev a jej postoj k humanizmu
Vo viacerých denníkoch sa objavili správy, kritiky, komentáre, ba aj karikatúry k pripomienkam KBS k Správe o plnení úloh vyplývajúcich z Národného akčného plánu pre deti. Na tieto správy reagoval hovorca KBS, Martin Kramara. Martin Hanus na Postoji reagoval kriticky ku KBS, nevidí v termíne „humanizmus“ žiadny problém, lebo jestvuje aj „kresťanský humanizmus“ a nazval poznámky KBS „bojom s veternými mlynmi“.
V tomto prípade, ako aj v iných prípadoch sa kritizujú slovenskí biskupi ako zaostalí a zatvorení k dialógu. Preto je užitočné vidieť širší kontext postoja katolíckej Cirkvi ako takej k humanizmu.
Humanizmus je veľmi široký pojem, pod ktorým môžme rozumieť veľa skutočností v historickom vývine ľudského myslenia, často veľmi diametrálne odlišných, s veľmi odlišným chápaním človeka. Pápež Ján Pavol II. sa téme humanizmu venuje vo svojej apoštolskej exhortácii Christifideles laici o úlohe laikov v Cirkvi a vo svete. Hovorí v nej o našej dobe ako o „dobe humanizmov“. Hovorí, že „niektoré z nich, ktoré sú ateistického a sekularistického razenia, vedú napokon ku paradoxu poníženia a zničenia človeka; zasa iné humanizmy ho oslavujú až ku skutočnej idolatrii; opäť iné uznávajú napokon, zodpovedajúco pravde, veľkosť a biedu človeka a vyznávajú, podporujú a požadujú jeho plnú dôstojnosť. Znakom a ovocím týchto humanistických prúdov je rastúca potreba po účasti. Táto je bezpochyby znakom dnešného ľudstva, opravdivým "znamením doby", ktoré dozrieva v rozličných oblastiach a v rozličných smeroch: predovšetkým medzi ženami a mládežou, a to nielen v smere rodiny a školstva, ale aj v kultúrnej, hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti. Tak na individuálnej ako aj na univerzálnej báze možno pozorovať potrebu byť protagonistom a v určitom zmysle tvorcom novej humanistickej kultúry“ (č. 5).
