V televíznej verzii vKontexte v TV Lux sme hovorili o organizovaní koncertov v kostoloch. Spomínaný bol dokument, inštrukcia Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí o organizovaní koncertov v kostoloch. Nakoľko ešte nie je k dispozícii oficiálny preklad tohto dokumentu, prinášame jeho pracovný preklad:
KONGREGÁCIA PRE BOŽÍ KULT
Kongregácia pre Boží kult považovala za vhodné predložiť biskupským konferenciám a, podľa ich kompetencií, národným liturgickým komisiám a komisiám pre posvätnú hudbu, niektoré prvky k zamysleniu a k interpretácii kánonických noriem ohľadom použitia rozličných druhov hudby v kostoloch: liturgickej hudby a spevu, hudby náboženskej inšpirácie a nenáboženskej hudby. Kongregácia pre Boží kult tak má úmysel byť nápomocná jednotlivým biskupom v správnych pastoračných rozhodnutiach, pričom treba brať na vedomie spoločensko-kultúrnu situáciu prostredia.
1. Hudba v kostoloch mimo liturgických slávení
1. Záujem o hudbu je jedným z prejavov súčasnej kultúry. Ľahkosť možností počúvať doma klasické diela, prostredníctvom rádia, diskov, kaziet, televízie, nielen nezmenšila potešenie z počúvania živých koncertov, ale naopak, ešte ho podnietila. Toto je pozitívny fenomén, pretože hudba a spev napomáhajú pri pozdvihovaní ducha.
Kvantitatívny rast koncertov priviedol v ostatnom čase v rozličných krajinách k častému používaniu kostolov na ich uskutočnenie. Má to viacero dôvodov: nevyhnutnosť prostredia, nenachádzajúc ľahko vhodné miesta; akustické dôvody a kostoly vo všeobecnosti v tomto zmysle poskytujú dobré záruky; estetické dôvody, v túžbe, aby koncert bol uskutočňovaný v krásnom prostredí; dôvody vhodnosti, aby sa interpretovaným kompozíciám znovu poskytol priestor, v ktorom sa zrodili; jednoducho praktické dôvody, zvlášť organové koncerty: v kostoloch sa totiž vo všeobecnosti organy nachádzajú.
2. Zároveň s týmto kultúrnym procesom sa ukazuje nová situácia Cirkvi.
- „Scholae cantorum“ nemali často možnosť predniesť ich zvyčajný repertoár polyfonickej posvätnej hudby v kontexte liturgického slávenia.
- Z tohto dôvodu vznikla iniciatíva predniesť túto posvätnú hudbu v kostole vo forme koncertu. To isté sa dialo s gregoriánskym chorálom, ktorý vošiel do koncertných programov v kostole i mimo neho.
- Ďalší dôležitý fakt je dôsledkom iniciatívy „duchovných koncertov“: takými sú kvôli prednášanej hudbe, ktorú možno považovať za náboženskú, kvôli téme, ktorej sa týka, kvôli textom, ktoré sú do nej oblečené, pre prostredie, v ktorom sa také prednesy uskutočňujú.
- Tieto koncerty môžu zo sebou prinášať v niektorých prípadoch čítania, modlitby, chvíle ticha. Kvôli tejto ich charakteristike môžu byť prispôsobené istému druhu „nábožného cvičenia“.
3. Progresívne prijímanie koncertov v kostoloch vzbudzuje vo farároch a rektoroch kostolov niektoré otázky, ktoré treba zodpovedať.
Ak všeobecná otvorenosť kostolov všakovakým druhom koncertov provokuje reakcie a výčitky zo strany mnohých veriacich, aj v nerozumnom odmietaní je nebezpečenstvo, že bude pochopené a prijaté zle zo strany organizátorov koncertov, hudobníkov a spevákov.
Predovšetkým je dôležité odvolávať sa na samotný zmysel kostolov a na ich účel. Preto Kongregácia pre Boží kult považuje za vhodné predložiť biskupským konferenciám a, podľa ich kompetencií, národným liturgickým komisiám a komisiám pre posvätnú hudbu, niektoré prvky k zamysleniu a k interpretácii kánonických noriem ohľadom použitia rozličných druhov hudby v kostoloch: liturgickej hudby a spevu, hudby náboženskej inšpirácie a nenáboženskej hudby.
4. Je nevyhnutné znovu čítať v súčasnom kontexte dokumenty už vydané, zvlášť konštitúciu o liturgii Sacrosanctum Concilium, inštrukciu Musicam Sacram, z 5. septembra 1967, inštrukciu Liturgicae instaurationes, z 5. Septembra 1970 a treba brať do úvahy aj Kódex kánonického práva, v kánonoch 1210, 1213 a 1222.
V tomto liste sa bude hovoriť predovšetkým o hudobnom prednese mimo liturgického slávenia.
Kongregácia pre Boží kult tak má úmysel byť nápomocná jednotlivým biskupom v správnych pastoračných rozhodnutiach, pričom treba brať na vedomie spoločensko-kultúrnu situáciu prostredia.
2. Prvky k zamysleniu – Povaha a účel kostolov
5. Podľa tradície objasnenej Obradom posviacky kostola a oltára kostoly sú predovšetkým miestami, kde sa zhromažďuje Boží ľud. Ľud zhromaždený v jednote Otca, Syna a Ducha Svätého je Cirkev, Boží chrám postavený zo živých kameňov, v ktorom sa klania Otcovi v duchu a pravde. Už od pradávnych čias sa správne rozšírili pomenovanie „cirkev“ na budovu , v ktorej sa kresťanská komunita zhromažďuje, aby počúvala Božie Slovo, aby sa spoločne modlila, prijímala sviatosti, slávila Eucharistiu a adorovala ju ako pretrvávajúcu sviatosť (porov. Požehnanie olejov a posviacku kostola a oltára, kap. II, 1).
Kostoly preto nemožno považovať za jednoduché „verejné“ miesta, pripravené pre zhromaždenia akéhokoľvek druhu. Sú to posvätné miesta, teda „vyčlenené“ natrvalo pre Boží kult, posviackou alebo požehnaním.
Ako viditeľné budovy sú kostoly znamením Cirkvi putujúcej na zemi; sú obrazmi, ktoré ohlasujú nebeský Jeruzalem; sú to miesta, na ktorých sa uskutočňuje už tu na zemi tajomstvo spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Na mestských sídliskách alebo vo vidieckych osadách je kostol ešte Božím domom, teda znakom Božieho prebývania medzi ľuďmi. Zostáva posvätným miestom, aj keď v ňom práve nie je liturgické slávenie.
V spoločnosti zmietanej nepokojom a hlukom, zvlášť vo veľkých mestách, sú kostoly aj vhodnými miestami, kde ľudia dosahujú, v tichu a v modlitbe, pokoj ducha a svetlo viery.
To bude možné iba vtedy, keď si kostoly zachovajú svoju identitu. Keď sa kostoly používajú pre účely odlišné od svojho vlastného, je v nebezpečenstve ich svojráznosť, teda to, že sú znakmi kresťanského tajomstva, a prináša to škody viac alebo menej vážne v pedagogike viery a citlivosti Božieho ľudu, ako to pripomína Pánovo Slovo: „Môj dom je domom modlitby“ (Lk 19, 46).
Dôležitosť posvätnej hudby
6. Pozitívnu dôležitosť si zasluhuje posvätná hudba, jednak vokálna, ako i inštrumentálna. Za posvätnú hudbu považujeme tú hudbu, ktorá „sa utvorila na slávenie Božieho kultu a ktorá vyniká posvätnosťou a ušľachtilosťou foriem” (Musicam Sacram, č. 4). Cirkev ju považuje za “poklad neoceniteľnej hodnoty, ktorý vyniká umeleckými prejavmi”, priznáva jej “úlohu v bohoslužbe” (porov. Sacrosanctum Concilium, č. 112); odporúča, aby “čo najstarostlivejšie uchovávala a zveľaďovala” (porov. SC, č. 114).
Keď sa prednes posvätnej hudby uskutočňuje počas slávenia, treba zachovávať rytmus a spôsoby jej vlastné.
To nás zaväzuje neraz obmedziť používanie diel vzniknutých v čase, v ktorom aktívna účasť veriacich nebola odporúčaná ako prameň pre autentického kresťankého ducha (porov. SC, č. 14, Pius X., Tra le solecitudini).
Táto zmena v prednese hudobných diel je podobné ako v prípade iných umeleckých stvárnení v liturgii kvôli sláveniu: napríklad presbyteri sa prispôsobujú postaveniu sedesu, ambóna a oltára, ktorý je obrátený “versus populum”. To neznamenalo pohŕdanie minulosťou, ale bolo chcené kvôli dôležitejšiemu cieľu, ktorým je účasť zhromaždenia.
Prípadné napodobnenie, ktoré môže vzísť pri používaní spomínaných hudobných diel, môže byť nahradené ich celkovým predstavením mimo slávení, vo forme koncertov posvätnej hudby.
Organ
7. Používanie organu počas liturgických slávení sa dnes obmedzuje na málo zásahov. V minulosti organ predstavoval aktívnu účasť veriacich a spĺňal úlohu pomoci tomu, kto bol „nemým a nečinným divákom“ slávenia (Pius XI, Divini cultus, č. 9).
Organ môže sprevádzať a podporovať posvätné spevy počas slávenia, či už ide o spev zhromaždenia alebo schóly. Ale zvuk organu nemá byť sprievodom k modlitbám alebo spevom celebrujúceho kňaza, a ani k lektúram čítaným lektorom či diakonom.
Ticho organa treba zachovať podľa tradície v kajúcich obdobiach (Pôst a veľký týždeň), počas Adventu a v liturgii za zomrelých. Zvuk organu pri týchto príležitostiach je dovolený iba ako sprievod k spevu.
Bude dobré aj dlhé používanie organu ako príprava a zavŕšenie slávení.
Je nanajvýš dôležité, aby vo všetkých kostoloch, ale zvlášť v tých najváženejších, nechýbali kompetentní hudobníci a kvalitné hudobné nástroje. Treba sa starať zvlášť o organy minulých dôb, ktoré sú však stále cenné pre ich svojráznosť.
3. Praktické nariadenia
8. Pravidlá pre používanie kostolov sú určené kánonom 1210 Kódexu kánonického práva: „Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži na vykonávanie alebo napomáhanie kultu, nábožnosti a náboženstva, a zakazuje sa všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta. Ordinár však môže z prípadu na prípad dovoliť iné použitie, nepriečiace sa však posvätnosti miesta.”
Princíp, že používanie kostola nesmie protirečiť svätosti miesta, určuje kritérium, podľa ktorého sa môže otvárať brána kostola koncertu posvätnej alebo náboženskej hudby, a treba ju zatvoriť akémukoľvek inému druhu hudby. Ani najkrajšia symfonická hudba napríklad nie je sama sebou náboženská. Takáto kvalifikácia musí vyplývať výslovne z pôvodného určenia hudobných diel alebo spevov a z ich obsahu. Nie je legitímne naplánovať v kostole prednes hudby, ktorá nemá náboženskú inšpiráciu a ktorá bola zložená pre presné profánne kontexty, či už ide o klasickú alebo súčasnú hudbu, či ide o hudbu vysokej úrovne alebo o ľudovú hudbu: to by nerešpektovalo posvätný charakter kostola, a samotné hudobné dielo by bolo prednesené v kontexte, ktorý jej nie je prirodzený.
Prináleží cirkevnej autorite, aby slobodne vykonávala svoje právomoci na posvätných miestach (porov. kán. 1213) a teda upravovať používanie kostolov, zachovajúc ich posvätný charakter.
9. Posvätná hudba, teda hudba, ktorá bola zložená pre liturgiu, ale z rozličných náhodilých dôvodov nemôže byť prednášaná počas liturgického slávenia, a náboženská hudba, teda tá hudba, ktorá sa inšpiruje textom Svätého Písma a Liturgiou alebo sa odvoláva na Boha, na Pannu Máriu, svätých alebo Cirkev, zvuk organu alebo iné hudobné prednesy môžu mať svoje miesto v kostole, ale mimo liturgických slávení a môžu „napomáhať nábožnosť a náboženstvo“. Sú zvlášť užitočné:
a) pri príprave hlavných liturgických slávení, alebo na dodanie väčšej slávnostnosti, mimo slávení;
b) na zvýraznenie zvláštnej povahy rozličných liturgických období;
c) na vytvorenie prostredia krásy a meditácie v kostoloch, ktoré napomôže a povzbudí aj v tých, ktorí sú vzdialení od Cirkvi, schopnosť prijať hodnoty ducha;
d) na vytvorenie kontextu, ktorý uľahčí a sprístupní ohlasovanie Božieho Slova: napríklad kontinuálne čítanie Evanjelia;
e) pre zachovanie pokladov cirkevnej hudby, ktoré neslobodno stratiť: hudby a spevov zložených pre liturgiu, ktoré ale nemôžu úplne a ľahko vstúpiť do dnešných liturgických slávení; duchovná hudba, ako oratóriá, náboženské kantáty, ktoré aj sú naďalej prostriedkami duchovnej komunikácie;
f) ako pomoc pre návštevníkov a turistov, aby mohli lepšie porozumieť posvätnej povahe kostola, prostredníctvom organových koncertov v určených hodinách.
10. Keď je organizátormi navrhnutý nejaký koncert, aby bol prednesený v kostole, prináleží Ordinárovi vydať povolenie „per modum actus“. To treba chápať iba vzhľadom na príležitostné koncerty. Je vylúčené hromadné povolenie, napríklad v rámci festivalu alebo cyklu koncertov.
V tejto pastoračnej úlohe Ordinár nájde pomoc a radu v diecéznej liturgickej komisii a komisii pre posvätnú hudbu.
Aby bola zachovaná posvätnosť kostola treba sa držať, vzhľadom na povolenie koncertov, nasledujúcich podmienok, ktoré Ordinár miesta môže upresniť:
a) Bude treba urobiť žiadosť vo vhodnom čase, písomne, ordinárovi miesta s označením dátumu koncertu, hodiny, programu obsahujúceho diela a mená autorov.
b) Po obdržaní povolenia Ordinára farári a rektori kostolov môžu dovoliť používanie kostola zborom a orchestrom, ktoré sa musia držať vyššie uvedených podmienok.
c) Vstup do kostola musí byť voľný a zdarma.
d) Interpreti a poslucháči musia mať oblečenie a správanie vhodné pre posvätnosť kostola.
e) Hudobníci a speváci sa budú vyhýbať obsadeniu presbytéria. Maximálna úcta sa má vzdávať oltáru, sedesu a ambónu.
f) Najsvätejšia Sviatosť bude, nakoľko je to možné, prenesená do príslušnej kaplnky alebo na iné spoľahlivé a dôstojné miesto (porov. C.I.C., kán. 938 § 4).
g) Koncert bude predstavený a prípadne sprevádzaný komentármi, ktoré nie sú iba umeleckej a historickej povahy, ale ktoré povzbudia k lepšiemu pochopeniu a vnútornej účasti poslucháčov.
h) Organizáciu koncertu zabezpečí písomne občianska autorita, náklady, poriadok budovy, prípadné škody.
11. Predchádzajúce praktické nariadenia chcú pomôcť biskupom a rektorom kostolov v pastoračnom úsilí, ku ktorému sú zaviazaní, aby zachovali v každej chvíli vlastnú povahu kostolov, určených pre slávenia, modlitbu a ticho.
Tieto nariadenia nemajú byť chápané ako nedostatok záujmu pre hudobné umenie.
Poklad posvätnej hudby zostáva svedectvom spôsobu, ktorým kresťanská viera môže podporovať ľudskú kultúru.
Dajúc posvätnej a náboženskej hudbe správnu hodnotu nech sa kresťanskí a zaslúžilí členovia zborov „scholae Cantorum“ cítia povzbudení, aby pokračovali v tejto tradícii a udržiavali ju živú v službe viery, podľa pozvania adresovaného od čias II. vatikánskeho koncilu v jeho posolstve umelcom:
„Neodmietajte dať váš talent do služby božej pravdy. Svet, v ktorom žijeme, potrebuje krásu, aby neupadol do beznádeje. Krása, ako pravda, prináša do sŕdc ľudí radosť. A to vďaka vašim rukám“ (porov. II. vatikánsky koncil, Posolstvo umelcom, 8. december 1965).
Rím, 5. november 1987
Virgilio Noè – Tit. Arcibiskup Voncaria Paul Augustin kard. Mayer
Sekretár Prefekt