O. Juraj Vittek sa vo svojom pravidelnom komentári venuje knihe Radosť evanjelia na Slovensku s podtitulom Pokus o analýzu katolíckej Cirkvi, ktorej editormi sú František Mikloško a Karol Moravčík. Komentár odznel v slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu 28. 4. 2016.
Keď som čítal túto knihu a počúval diskusiu okolo nej, prišiel mi na um jeden článok, ktorý napísal Vittorio Messori dávno pred dvadsiatimi rokmi ešte v roku 1996, keď som začal študovať v Ríme. Bol publikovaný v talianskych novinách Il Corriere della sera. Bol vtedy adresovaný teológovi, ktorý je patrónom týchto našich slovenských “pokúšajúcich sa teológov”, tak totiž nazvali túto knihu: Pokus o analýzu. Na svojej internetovej stránke sa už roky pokúšajú vytvoriť akési teologické fórum. Počas kňazského roku sa rozhorčovali nad tým, že pápež Benedikt XVI. vybral za patróna Roka kňazov sv. Jána M. Vianneya, pričom podľa nich nim mal byť nemecký teológ Hans Kung, ktorý bol horlivým kritikom svätého Jána Pavla II. a potom i pápeža Benedikta XVI. Práve k nemu sa obracia Vittorio Messori v spomínanom článku. Začína ho úsmevnou anekdotou na adresu spomínaného nemeckého teológa. V konkláve sú zhromaždení kardináli, ktorí nevedia nájsť žiadneho kandidáta dostatočne „pokrokového“, a teda schopného viesť Petrovu loďku k „slnku budúcnosti“. Pošlú k Hansovi Kungovi vyslanca, aby zistili, či je ochotný vystúpiť na pápežský stolec. On odpovedá: “Ja pápežom? Ale to je vatikánska provokácia! Ak by som sa ja stal pápežom, nebol by som už neomylným, akým som však teraz, ako priekopnícky teológ, a ním chcem zostať.”
Keď som čítal ich vzletné slová o potrebe dialógu, spomenul som si na encykliku pápeža II. vatikánskeho koncilu, blahoslaveného Pavla VI., ktorú napísal uprostred Koncilu a ktorej dal názov Ecclesiam suam. V tejto encyklike nájdeme magistrálny traktát o dialógu. V týchto pápežových úvahách však len ťažko nájdeme niečo, čo by charakterizovalo tento tzv. dialóg spomínanej knihy. Snáď len jednu časť, v ktorej pápež hovorí: „Duch nezávislosti, kritiky, vzbury neharmonizuje s láskou, ktorá tvorí základ solidárnosti, svornosti, pokoja v Cirkvi, a ľahko mení dialóg na diskutovanie, hádku, roztržku. Je to veľmi nepríjemný jav, aj keď žiaľ vzniká vždy ľahko“ (č. 117).
Napriek tomu, že tón spomínanej knihy je veľmi netolerantný, urážlivý a v mnohom nepravdivý a povrchný, napriek tomu neodmietam pripustiť dobrú vôľu a čestnosť úmyslov autorov. Spolu s Vittoriom Messorim musím priznať, že cítim istú sympatiu pre týchto kňazov, napriek tomu, že som jedným z tých, ktorých urážlivo odsudzujú. Cítim k nim sympatiu v etymologickom zmysle tohto slova – sym-patire – trpieť spolu. Kniha má nepochybne v sebe mučivú vášeň pre otázku viery v súčasnom svete. Ponúka však chybnú diagnózu a pochybné riešenia. Túto samovražednú terapiu možno a treba odmietnuť ako blúznivé a detinské snenie. Práve preto, že aj ja som kňazom inštitucionálnej Cirkvi a poznám jej hranice, jej bolesti, viem, aká je otlčená. Poznám, čo znamená, že Cirkev je semper reformanda. A som ďaleko od triumfalizmu. No v tejto Cirkvi som našiel miesto ľudskosti, slobody, múdrosti, nádeje, ktorú som nadarmo hľadal inde, áno v tejto Cirkvi, u nás na Slovensku, i vo svete (ak môžme do svetovej Cirkvi zaradiť aj Taliansko, z knihy totiž vyplýva, že do nej patrí iba Cirkev v Nemecku, respektíve iba istá jej ideologická časť).
Obávam sa, že autori tejto knihy sú hodne pozadu. Teórie, ktoré predkladajú Cirkvi na Slovensku, sú staré a zodpovedajú dobe, ktorá stvorila osoby ako Hans Kung, šesťdesiatym a sedemdesiatym rokom počas Koncilu a po ňom, kedy sa vytvoril virtuálny mýtus tzv. “ducha Koncilu”. Stačí sa pozrieť na príklad Holandska, pôvodne horlivej katolíckej krajiny. Táto Mekka pokrokového kléru “ducha Koncilu”, kde sa aktualizovali tie tzv. pokrokové reformy, pohŕdajúc archaickou rímskou teológiou sa v krátkom čase premenila na spúšť, v ktorej sú dnes kostoly supermarketmi, pornoshopmi a predajňami hamburgerov. Messori pripomína, že bol prítomný na jednej z tlačových konferencií, na ktorej sa prezentovala jedna z kníh Hansa Kunga. Po vzletnej, pokrokovej, bojovnej a teologicky korektnej reči o potrebe otvoriť Cirkev od zatuchliny, sa ozval jeden prítomný protestantský pastor, ktorý povedal: „Bolo to veľmi pekné a povzbudivé, profesor Kung. Máte pravdu, tieto reformy by katolicizmus mal zaviesť. Ale povedzte mi: ako to že my protestanti už máme všetko to, o čom hovoríte, a predsa sú naše chrámy oveľa prázdnejšie ako vaše kostoly?“
Nebudem reagovať na smiešne obvinenia, že my sme na prelome tisícročí na pápežských univerzitách v Ríme študovali nejakú archaickú predkoncilovú teológiu. Pripomeniem len fakt, že pápež František neskrývane podporil knihu teológa arcibiskupa Agostina Marchetta a uverejnil text listu, v ktorom napísal, že ho považuje „za najlepšieho interpreta Druhého vatikánskeho koncilu“. Tým výslovne vyjadril svoj vlastný duchovný postoj: že totiž podporuje predstavu o cirkvi, ktorú mal Benedikt XVI. a úplne odmieta takzvaného „Ducha druhého vatikánskeho koncilu“. Na Slovensku máme ešte pokusy zástancov teológie, ktorá vôbec nie je nová, ale už stará, prekonaná a anachronistická. Slovami Benedikta XVI., „zdá sa, že 50 rokov po Koncile vidíme ako sa tento virtuálny Koncil rozpadá, ako sa stráca a objavuje sa pravý Koncil, s celou svojou duchovnou silou. Je našou úlohou, aby sme pracovali na tom, žeby sa Koncil, so svojou silou Ducha Svätého, uskutočňoval a stal sa skutočne obnovenou Cirkvou.“
