Pápež František vníma život Cirkvi v prvom rade ako cestu. Poukazuje na to už od svojej prvej homílie v Sixtínskej kaplnke, keď povedal, že treba „kráčať. Toto je prvá vec, ktorú povedal Boh Abrahámovi. Kráčať. Náš život je púťou a ak sa zastavíme, niečo nie je v poriadku.“
Tohtoročná návšteva slovenských biskupov Ad limina apostolorum v Ríme je ďalším dôležitým míľnikom na ceste, ktorou kráča starobylá a zároveň mladá Cirkev žijúca na Slovensku. Návšteva „ad limina“ nesmie byť „chápaná ako jednoduchý právno-administratívny úkon, ktorý spočíva v splnení rituálnej, protokolárnej a právnej povinnosti“. Treba zdôrazniť, že návšteva Ad limina je v prvom rade osobnou návštevou Ríma každého diecézneho biskupa, ako zdôrazňuje Kódex cirkevného práva: „Diecézny biskup je viazaný každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave diecézy, ktorá mu je zverená, formou a v čase, ako to určila Apoštolská stolica.“ Nasledujúci kánon naznačuje dva najdôležitejšie body návštevy: „Diecézny biskup v tom roku, v ktorom je viazaný podať Najvyššiemu veľkňazovi správu, má prísť do mesta Ríma uctiť si hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonať návštevu u Rímskeho veľkňaza.“ Zmysel a pravidlá tejto návštevy podáva Direktórium pre návštevu „ad limina“ vydaný v roku 1988 Kongregáciou pre biskupov. Napriek tomu, že v stanovený čas sú pozvaní na túto návštevu viacerí biskupi jedného regiónu alebo jednej krajiny, zdôrazňuje sa výsostne osobný charakter takejto návštevy a je dôležitý kontakt každého diecézneho biskupa s rímskym pápežom a jeho spolupracovníkmi v jednotlivých dikastériách rímskej kúrie. Na Slovensku sa v ostatnom období príliš preceňuje úloha Konferencie biskupov, pretože pohľad na Cirkev a jej štruktúru je často ovplyvnený svetskými a politickými modelmi. Predseda konferencie biskupov je v takomto pohľade mylne vnímaný ako politický vodca, ministerský predseda a pod.
Zmyslom návštevy „ad limina“ je efektívne budovanie jednoty celej Cirkvi, ktorá je „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (LG 1). Preto je nevyhnutné napomáhať cirkevnú komunikáciu medzi jednotlivými miestnymi Cirkvami a Apoštolskou Stolicou vo vzájomnej výmene informácií, skúseností, utrpení, projektov a života. Ide o dvojaký pohyb. Zdôrazňuje sa tu zodpovednosť každého jednotlivého biskupa a zároveň duch kolegiality, ktorý sa prejavuje v konferenciách biskupov, ktoré sú zväzkami jednoty a prostriedkami služby. Táto návšteva zvýrazňuje aj jedinečnú úlohu rímskeho biskupa, nástupcu svätého Petra, v službe cirkevného spoločenstva. Návšteva Ad limina odzrkadľuje spoločenstvo apoštolov, ktoré kontemplujeme v epizóde opisovanej v Liste svätého Pavla Galaťanom: „Po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní“ (Gal 1, 18). Návšteva Ad limina má napomôcť rímskemu pápežovi dobre poznať situáciu Cirkvi po celom svete. Táto návšteva je vždy starostlivo pripravovaná, aby bol Svätý Otec dobre informovaný. Niektorí vytvárajú dojem, ako tomu je neraz i na Slovensku, že pápež ani netuší, čo sa deje v miestnych cirkvách, ako napríklad na Slovensku. Opak je pravdou. Okrem informácií prostredníctvom listovej korešpondencie (je napr. povinnosťou listom informovať o plenárnych zasadnutiach Konferencie biskupov), okrem informácií prostredníctvom prostriedkov spoločenskej komunikácie, či prostredníctvom diplomatických reprezentantov Svätej Stolice v jednotlivých krajinách, a okrem pápežových ciest po svete, okrem všetkých týchto prostriedkov sú to práve pravidelné návštevy Ad limina, ktoré pomáhajú pápežovi spoznať jednotlivé Cirkvi a uskutočňovať jeho mimoriadnu úlohu slúžiť jednote všetkých cirkevných spoločenstiev.
Ako prezrádza aj zverejnené posolstvo pápeža Františka slovenským biskupom, pápež pozná situáciu miestnych Cirkví na Slovensku. Hovorí o pomoci utečencom, o zachovaní kultúrnej identity Slovenska formovanej katolíckou tradíciou, i o potrebe kultúrnej otvorenosti, o úlohe laikov, o tom, čo Cirkev na Slovensku robí v prospech rodiny, o potrebe formovať kňazov a byť im blízko, o problémoch vzťahov medzi pastiermi a zasvätenými osobami, či o potrebe napredovať v pastorácii Rómov. Pri osobnom stretnutí s pápežom na podnet predsedu KBS Mons. Stanislava Zvolenského sa venovali aj otázke, ktorá je na Slovensku osobitne bolestivá, situácii emeritného trnavského arcibiskupa Mons. Róberta Bezáka. Svätý Otec s biskupmi na túto tému podrobnejšie hovoril, vysvetlil im, ako si záležitosť osobne preštudoval a požiadal biskupov, aby veriacim sprostredkovali, že je pripravený Mons. Bezákovi pomôcť. Zverme sa jedinečnej úlohe pápeža v službe cirkevného spoločenstva. Nepodľahnime rozkladnému podozrievaniu, ktoré spochybňuje autoritu našich legitímnych pastierov. A dnes je už každému jasnejšie aj to, že posudzovanie údajnej krivdy v tomto prípade sa týka konania a rozhodnutia samotného pápeža.
Po tom, čo pápež Benedikt vo svojom liste v októbri 2012 „ocenil prejav hlbokého cirkevného spoločenstva“, ktorý predseda KBS spolu s ostatnými členmi Biskupskej konferencie, „láskavo prejavili po bolestnej záležitosti s J. Ex. Mons. Róbertom Bezákom“, po tom, čo ho pápež František v apríli tohto roku osobne vypočul a „vyjadril ľudskú a kresťanskú lásku spolubratovi biskupovi“, po tom, čo vzápätí Štátny sekretariát Svätej stolice potvrdil, že návšteva „mala výlučne súkromný účel, bez toho, aby sa vstupovalo do jeho predchádzajúcej záležitosti“ a že proces odvolania bol v súlade „s postupmi platnými v celej Katolíckej cirkvi“ a že „Svätý Otec zároveň pri tejto príležitosti túžil „vyjadriť vďačnosť slovenským biskupom za ich lásku a vernosť nástupcovi svätého apoštola Petra a pozýva všetkých veriacich k upevneniu spoločenstva so svojimi pastiermi a k láske a podpore cirkvi“, a napokon po tom, čo pápež František potvrdil minulý týždeň pred slovenskými biskupmi vôľu pomôcť Mons. Bezákovi, TREBA KRÁČAŤ ĎALEJ!
Pápež František vo svojej prvej homílii povedal slová, ktoré sa mimoriadne hodia pre nás všetkých po návšteve Ad limina, že totiž treba „kráčať, budovať a vyznávať. (…) Avšak to nie je také jednoduché, pretože pri kráčaní, budovaní a vyznávaní prichádzajú niekedy údery, prichádzajú hnutia, ktoré nepatria ku kráčaniu. Sú to hnutia, ktoré nás ťahajú naspäť. Keď kráčame bez kríža, nie sme Pánovými učeníkmi. Prial by som si, aby sme všetci po týchto dňoch plných milostí mali odvahu kráčať v Pánovej prítomnosti, s Pánovým krížom. Budovať Cirkev na Pánovej krvi, ktorá steká z kríža a vyznávať jedinú slávu, Krista ukrižovaného. Takto bude Cirkev kráčať ďalej.“