Pápež František vníma život Cirkvi v prvom rade ako cestu. Poukazuje na to už od svojej prvej homílie v Sixtínskej kaplnke, keď povedal, že treba „kráčať. Toto je prvá vec, ktorú povedal Boh Abrahámovi. Kráčať. Náš život je púťou a ak sa zastavíme, niečo nie je v poriadku.“
Tohtoročná návšteva slovenských biskupov Ad limina apostolorum v Ríme je ďalším dôležitým míľnikom na ceste, ktorou kráča starobylá a zároveň mladá Cirkev žijúca na Slovensku. Návšteva „ad limina“ nesmie byť „chápaná ako jednoduchý právno-administratívny úkon, ktorý spočíva v splnení rituálnej, protokolárnej a právnej povinnosti“. Treba zdôrazniť, že návšteva Ad limina je v prvom rade osobnou návštevou Ríma každého diecézneho biskupa, ako zdôrazňuje Kódex cirkevného práva: „Diecézny biskup je viazaný každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave diecézy, ktorá mu je zverená, formou a v čase, ako to určila Apoštolská stolica.“ Nasledujúci kánon naznačuje dva najdôležitejšie body návštevy: „Diecézny biskup v tom roku, v ktorom je viazaný podať Najvyššiemu veľkňazovi správu, má prísť do mesta Ríma uctiť si hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonať návštevu u Rímskeho veľkňaza.“ Zmysel a pravidlá tejto návštevy podáva Direktórium pre návštevu „ad limina“ vydaný v roku 1988 Kongregáciou pre biskupov. Napriek tomu, že v stanovený čas sú pozvaní na túto návštevu viacerí biskupi jedného regiónu alebo jednej krajiny, zdôrazňuje sa výsostne osobný charakter takejto návštevy a je dôležitý kontakt každého diecézneho biskupa s rímskym pápežom a jeho spolupracovníkmi v jednotlivých dikastériách rímskej kúrie. Na Slovensku sa v ostatnom období príliš preceňuje úloha Konferencie biskupov, pretože pohľad na Cirkev a jej štruktúru je často ovplyvnený svetskými a politickými modelmi. Predseda konferencie biskupov je v takomto pohľade mylne vnímaný ako politický vodca, ministerský predseda a pod.
