Viaceré denníky na Slovensku prebrali od jednej z tlačových agentúr takýto komentár Svetovej synody biskupov, ktorá sa chýli ku svojmu zakončeniu. Citujem: „Konzervatívnejší z radov duchovných trvajú na cirkevnej doktríne o neporušiteľnosti manželstva, kým tí pokrokovejší sa snažia o dosiahnutie milosrdnejšieho prístupu k riešeniu rodinných problémov.” Opäť sa raz potvrdilo, že je potrebné vysvetľovať aj tie najzákladnejšie pojmy kresťanstva, pretože sa dramaticky posúva ich význam v mysliach našich súčasníkov. Milosrdenstvo sa v tomto prípade kladie ako protiklad voči cirkevnej doktríne. Milosrdenstvo by znamenalo ustúpiť v doktrinálnych otázkach. A takto sa potom interpretuje Synoda ako boj medzi konzervatívcami, ktorí lipnú na doktríne a pokrokovými, ktorí sú milosrdnejší. Potrebujeme znovu a znovu objavovať kategórie viery, podľa ktorých treba interpretovať Synodu. Pápež Benedikt XVI. zvykol rád citovať vyjadrenie, ktorého autorom je Hans Urs von Balthasar, že totiž „vieru nemožno predpokladať, ale ju treba ustavične predkladať”.
Na začiatku tohtoročnej Synody pápež František povedal: „Chcel by som spomenúť, že Synoda nie je konferencia alebo ‚hovorňa‘, nie je parlament alebo senát, kde sa dohaduje. Synoda je cirkevným vyjadrením, teda je to Cirkev, ktorá spoločne kráča, aby čítala realitu očami viery a s Božím srdcom; je to Cirkev, ktorá sa pýta na svoju vernosť pokladu viery, ktorý pre ňu nie je múzeom na pozeranie ani nie len pre samotné stráženie, ale je to živý zdroj, ktorým sa Cirkev napája, aby uhášala smäd a osvecovala poklad života.” Áno, podstatnou činnosťou viery je počúvanie (tzv. auditus fidei), počúvanie obsahu Tradície. Otcovia Cirkvi hovorili o „svätých ušiach”, ktoré predstavujú vnútornú schopnosť počúvať, teda vieru. Viera je schopnosť počúvať Božie Slovo a porozumieť mu. Bez viery počuté slovo neosoží (cfr. Eb 4, 2). Duch Svätý je daný tým a pôsobí v tých, ktorí počúvajú s vierou (ex auditu fidei, Gal 3, 2.5). Svätý Pavol to vyjadril slovami: „ja som prijal od Pána to, čo som vám aj odovzdal” (1Kor 11, 23) a „odovzdal som vám v prvom rade to, čo som aj sám prijal” (1Kor 15, 3). Pápež František žije v rytme tohto počúvania. Jeho príhovory vychádzajú z každodenného počúvania Božieho Slova, z liturgických čítaní všedného dňa alebo nedeľných čítaní. Prečo napríklad túto nedeľu počas kanonizácie hovoril o karierizme? Pretože o tom hovorilo nedeľné evanjelium! Tento kontext počúvania Božieho Slova však v mediálnom podaní úplne zaniká. Pápež František predniesol minulú sobotu pri 50. výročí zriadenia Synody biskupov príhovor, v ktorom pripomenul, že Synoda je spoločnou cestou (z gréckeho syn-odos). A podstatnou známkou tejto spoločnej cesty v Cirkvi je postoj načúvania: „Synodálna Cirkev je načúvajúca Cirkev, s vedomím, že načúvať je viac než ‚počuť‛. Je to vzájomné načúvanie, pri ktorom sa každý môže niečo naučiť. Veriaci ľud, biskupský zbor, biskup Ríma - v načúvaní jeden druhému; a všetci v načúvaní Duchu Svätému, «Duchu pravdy» (Jn 14,17), kvôli pochopeniu toho, čo «hovorí cirkvám» (Zjv 2,7).” Toto je podstata každej Synody, ba i všeobecného Koncilu. Na konci II. vatikánskeho koncilu blahoslavený pápež Pavol VI. poznamenal, že „namiesto deprimujúcich diagnóz vyslal koncil súčasnému svetu povzbudzujúce lieky; namiesto zlovestných predpovedí posolstvá nádeje”, a že „celé doktrinálne bohatstvo Cirkvi sa obracia jediným smerom: službe človeku – človeku v každom stave, v každej jeho slabosti a núdzi”.
Nejde o to vybrať si medzi učením Cirkvi a milosrdenstvom! Učenie Cirkvi ukazuje milosrdenstvu smer. Otec arcibiskup Stanislav Zvolenský na Synode zdôraznil „primát milosti”. A svedkami tohto „primátu milosti” sú dobré manželstvá. Mnohí dnešní manželia síce „nevládzu” uskutočňovať tie ideály, ktoré nám naznačuje učenie Cirkvi. Cirkev však neohlasuje iba ideál, ale aj milosť, ktorá má vždy prednosť, lebo ona uskutočňuje to, čo je „ľuďom nemožné, pretože Bohu je všetko možné”. A to spôsobuje milosrdenstvo, ako mu rozumie kresťanská viera. Odpúšťa, uzdravuje, pozdvihuje tých, čo nevládzu. Dobrým interpretačným kľúčom Synody o rodine je preto aj kanonizácia manželov Martinových. Ich dcéra je podľa svätého pápeža Pia X. „najväčšou svätou moderných čias”, učiteľkou Cirkvi, učiteľkou Božieho milosrdenstva. Rodina Martinových vyrastala obklopená veľmi prísnou, pochmúrnou a málo evanjeliovou spiritualitou tzv. jansenizmu. Manželia Martinoví a potom ich duchovne geniálna dcéra Terézia objavia primát milosti, pustia Božiu uzdravujúcu lásku do ich života. A Terézia ohlasuje svoje učenie ako malú cestu pre malé duše, ktorá vedie ku kresťanskej dokonalosti: „Keby všetky slabé a nedokonalé duše zakúšali, čo cíti najmenšia zo všetkých duší, duša vašej Terezky, ani jedna by si nezúfala, že nedôjde na samý vrchol hory lásky!“ Pápež František, ako sám viackrát priznal, veľa čerpá zo spisov svätej Terézie, dcéry práve kanonizovaných manželov. V bule Tvár milosrdenstva, ktorou ohlásil mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, cituje slová svätého pápeža Jána XXIII., ktoré zazneli na začiatku II. vatikánskeho koncilu: „Teraz Kristova nevesta uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva namiesto používania zbraní prísnosti...”
Synoda nie je bojom medzi konzervatívnymi obhajcami doktríny a pokrokovými hlásateľmi milosrdenstva. Milosrdenstvo bez doktríny, bez vernosti pokladu viery, by nebolo skutočným liekom, ale len placebom. Synoda je spoločnou cestou hľadania autentického lieku milosrdenstva schopného uzdravovať dnešnú rodinu!