Klerikalizácia Slovenska alebo kresťanofóbia?

Istý sociológ oddaný sekulárnemu charakteru štátu nedávno verejne vyjadril obavu, že v nastávajúcom referende ide "o skrytú snahu demokratické Slovensko nenápadne meniť na náboženský štát". Toto referendum podľa neho nie je "o tradičnej rodine, je o tom, ako plíživým spôsobom meniť charakter Slovenskej republiky, dať čoraz väčší priestor napríklad katolíckemu kléru". 

Toto vyjadrenie priamo útočí na oprávnenosť a vhodnosť aktivít občanov, ktorí si svoju hodnotovú orientáciu vytvárajú reflexiou v súlade so svojimi náboženskými, konkrétne kresťanskými a katolíckymi princípmi. Ľudovo povedané: "ty nemôžeš mať objektívny a legitímny názor, lebo si kresťan, alebo čo je horšie - katolík"! So všetkou vážnosťou si musíme uvedomiť, že takýto postoj v skutočnosti apriori diskvalifikuje hodnotové názory, ktoré sú v súlade s presvedčením oficiálneho učenia katolíckej cirkvi. S tým súvisí aj spochybňovanie práva biskupov Slovenska vyjadriť sa k tomu, aké hodnotové smerovanie krajiny je, resp. nie je, v súlade s učením katolíckej cirkvi a ich povzbudzovanie k občianskym aktivitám podporujúcim hodnotovú orientáciu našej krajiny, ktorá je vytvorená reflexiou v súlade s katolíckymi princípmi. A to je dôvod na obavy o náboženskú slobodu v našej krajine, ako to nedávno dobre vyjadril Gabriel Hunčaga: "Alarmujúce jednostranné a zavádzajúce osočovanie sympatizantov referenda nie je ničím iným, ako hľadaním ideologického nepriateľa spôsobom, ktorý je nám veľmi dobre známy z našej nedávnej minulosti. Zámerné ignorovanie požiadaviek stoviek tisíc obyvateľov krajiny, a to ešte prezentovaných transparentným spôsobom, čím ďalej tým viac vyvoláva dojem, že určité skutočné či domnelé elity majú záujem na vylúčení početnej skupiny občanov z verejných občianskych aktivít". Vyššie citované vyjadrenie by sme aplikujúc kritériá homofóbnosti mali potom nazvať kresťanofóbnym či presnejšie katolíkofóbnym. Avšak takéto klasifikácie prinášajú rozličné úskalia a tak sa im radšej nateraz vyhneme.

Aké korene má takáto diskvalifikácia?

Anglický filozof G. K. Chesterton napísal, že "každý moderný filozofický systém začal paradoxom: zvláštnym uhlom pohľadu a žiadal obetovať to, čo by sme nazvali zdravý uhol pohľadu. Moderný filozof ako istý druh sebavedomého človeka vyhlasuje, že keď mu toto doprajeme, všetko ostatné bude ľahké. Hovorí, že napraví svet, keď mu bude dovolené uvaliť na myseľ toto jedno prekrútenie" (Chesterton, St Thomas Aquinas, VI). Takto vznikajú ideológie - všetko vychádza z jednej idey, jedného uhla pohľadu, ktorému sa musí podriadiť všetko ostatné myslenie. V tomto zmysle existuje aj liberálna ideológia (treba zdôrazniť, že s touto ideológou sa nestotožňuje veľa liberálne zmýšľajúcich ľudí), ktorá sa snaží agresívnym spôsobom nárokovať si atribúty ľudskoprávnosti, tlačí spoločnosť k ignorovaniu zmyslu pre realitu a pre akúkoľvek rozumnú argumentáciu, ktorá nie je v súlade s touto ideológiou. Takýto druh mysliteľov uvaľuje na myseľ dnešného človeka jedno prekrútenie, jednu ideu, ideu ľudskoprávnosti, plurality, slobody a tolerancie. Je to zvláštny uhol pohľadu, ktorý je do určitej miery legitímny, ktorému však podľa nich treba obetovať každý iný zdravý uhol pohľadu. A tento ich jediný uhol pohľadu chce napraviť svet – kto sa na realitu pozerá aj z iného uhla pohľadu, kazí tento svet, je netolerantný, fundamentalistický, homofóbny, atď. Takýto redukovaný pohľad na svet však napokon do veľkej miery ignoruje realitu.  Ignoruje názory odborníkov, ignoruje akúkoľvek racionálnu argumentáciu, ktorá nie je v súlade s týmto pohľadom na svet. Ignoruje realitu, ktorá je jasná človeku z ulice, ba i malému dieťaťu. Takýto uhol pohľadu človeka z ulice je potom vnímaný ako nerozumný, ako nekorektný, ktorý treba prevychovať, aby "scitlivel". Filozof zdravého rozumu, G. K. Chesterton, pred sto rokmi vo svojich dielach predpovedá absurdity, do ktorých sa dostane moderné myslenie, ak bude verné svojim princípom, a pritom zdôrazňuje realizmus kresťanského spôsobu myslenia: "Je pochopiteľné, že v týchto otázkach hovorím ako nerozumný, ako človek z ulice. A mojím jediným cieľom je povedať, že tomistická filozofia je bližšie než väčšina iných filozofií práve mysli človeka z ulice." 

O Tomášovi Akvinskom, jednom z najväčších kresťanských mysliteľov, sa rozpráva anekdota, že na začiatku svojich univerzitných hodín svätec ukázal svojim študentom jablko so slovami: "Toto je jablko. Kto nesúhlasí, môže odísť." Moderná myseľ často opúšťa takýto realizmus zdravého rozumu, vyberá si "slabé myslenie" relativizmu, ktoré je sprevádzané nástupom ideológií a tyranie emócií, ktoré stratili svoj rozumový poriadok. Nie, kresťanstvo nepotláča ľudský rozum vierou! Práve naopak. Pápež Ján Pavol II. konštatoval vo svojej encyklike Fides et ratio (Viera a rozum): „Dnešný človek, a nielen niektorí filozofi, nadobudol postoj rozšírenej nedôvery voči veľkým poznávacím schopnostiam ľudskej bytosti. Títo ľudia sa s falošnou skromnosťou uspokojujú s čiastočnými a provizórnymi pravdami. Novým potvrdením pravdy viery môžeme človeku našej doby vrátiť pravú dôveru v jeho poznávacie schopnosti a vyprovokovať filozofiu, aby mohla znovu dosiahnuť a rozvíjať svoju plnú dôstojnosť” (č. 5-6). Aj dnes nám chcú podsunúť predstavu, že kresťania nanucujú svoje náboženstvo, že ich argumenty nemajú žiadnu váhu, že sú netolerantní, tmárski, zaostalí. Táto predstava funguje, lebo bola u nás celé desaťročia živená komunistickou ideológiou a  pripomínaním historických tráum vojnového slovenského štátu a na Západe (najmä vo Francúzsku) zasa ideológiou antikresťanského laicizmu. Pritom kresťania sa opäť iba stavajú na obranu zdravého rozumu. Dnešná diskusia ohľadom referenda má v prvom rade antropologickú povahu (vo filozofickom a metafyzickom zmysle), a nemožno ju zredukovať iba na sociologické, psychologické, či politologické aspekty. Nie je to ani čisto teologická či náboženská debata. Tvrdenie, že morálne a hodnotové otázky patria exkluzívne do intímnej sféry náboženstva, znamená popierať, že človek je morálna bytosť, prípadne popierať schopnosť rozumu odhaliť základné piliere ľudskej morálky. Okrem toho to znamená aj poprieť výchovný charakter zákonodarstva, ktoré sa týka hodnôt. Skúsenosť hovorí, že sa kresťania a katolíci vedia v rozumnej argumentácii zhodnúť aj s ľuďmi, ktorí nevyznávajú tú istú vieru alebo vyznanie, ba dokonca s liberálmi či ateistami.

"Keď sa ženská a mužská prirodzenosť spoja za účelom plodenia, potom je pri tom zrejme rozkoš daná prírodou; keď sa však muži spoja s mužmi a ženy so ženami, tak je to proti prírode, a tí, ktorí sa najprv na toto odvážili, robili tak z rozkošníckej roztopašnosti" (Platón, Zákony, 636C). Nie, toto nie je citát z Katechizmu katolíckej Cirkvi, je to citát pohanského Platóna v antickom Grécku. Žeby Platón mal "skrytú snahu demokratické antické Grécko nenápadne meniť na náboženský štát" alebo "plíživým spôsobom meniť charakter aténskej polis, dať čoraz väčší priestor napríklad katolíckemu kléru"? Nie, Platón iba uznával isté objektívne zákony mravnosti, ktoré sa snažil rozumovo spoznať. V Spomienkach na Sokrata sa Xenofón čuduje nad tým, ako mohli Sokrata obviniť z kazenia mládeže: "To by sme museli nazvať kazením snahu o zdokonalenie." Obvinenia sa týkali aj správania Kritiasa, ktorý bol Sokratovým žiakom: "Avšak keď si Sokrates všimol, že sa Kritias zamiloval do Euthydéma a že sa pokúša primäť ho k telesnému styku, snažil sa ho od toho odvrátiť poukazovaním na to, že je otrocké a nedôstojné vzdelaného človeka, aby toho, koho miluje a pred ktorým chce vyzerať veľmi dôstojne, prosil ako žobrák a žiadal, aby mu bol po vôli v niečom, čo ani nie je dobré. Kritias také reči nepočúval a neprestal sa o Euthydéma uchádzať. A tu mu vraj Sokrates pred mnohými ľuďmi a pred samotným Euthydémom povedal, že to vyzerá, ako by mal Kritias prasačie chúťky, keď sa túži otierať o Euthydéma ako prasce o kameň" (Xenofón, Spomienky na Sokrata, I, 2). Aj dnes by Sokrates išiel pravdepodobne pred ľudskoprávny súd s obvineniami z kazenia mládeže takýmito homofóbnymi rečami, a to nebol ani kresťan, tobôž nie katolík.

Pohanský Platón tvrdí, že morálna čnosť je nevyhnutná pre šťastie človeka. V dialógu Faidros čítame: "Ak zvíťazia lepšie časti duše a oboch priateľov privedú k dobre usporiadanému životu a k filozofii, pozemský život strávia blažene a svorne v sebaovládaní a mravnosti, podrobia si to, z čoho vzniká zlo duše, a oslobodia to, z čoho vzniká cnosť" (Platón, Faidros, 256B). V Zákonoch Platón vysvetľuje, že morálna čnosť vo vzťahu k sexuálnej túžbe nie je nevyhnutná iba pre správny poriadok duše, ale je v srdci dobre usporiadanej polis (demokratického mestského štátu). Aténsky rečník hovorí o svojom ťažko dosiahnuteľnom ideáli: "To som mal na mysli, aby si občania počínali prirodzene v pohlavnom styku, ktorý je určený na plodenie detí, aby sa zdržiavali styku s mužmi..." (Platón, Zákony, 839A-B). Platón je presvedčený, že zákony majú výchovný charakter: "Keď sa tento zákon stane trvalým a zároveň nadobudne platnosť práve tak, ako teraz platí zákon proti pohlavnému styku rodičov s deťmi, a ak, ako je spravodlivé, ovládne aj ostatné ľúbostné styky, prinesie nekonečne veľa dobra". Pritom v slovenskom referende nejde vôbec o zavádzanie nových utopistických zákonov na podporu mravnosti, ale ide iba o udržanie toho, čo už u nás jestvuje celé stáročia. Ústredným presvedčením gréckej klasickej filozofie je presvedčenie, že poriadok mesta je poriadkom duše napísaným palcovým písmom. Ak je neporiadok v meste, je to kvôli neporiadku v dušiach jeho občanov. Toto je dôvod, pre ktorý čnosť života občanov je nevyhnutná pre dobre usporiadanú polis. Súvislosť medzi čnosťou a politickým poriadkom je prirodzene v prvom rade témou Aristotelových diel. A bola to starosť nielen filozofie, ale aj drámy (dramatického umenia). Euripides a grécki klasici vedeli, že Eros nie je hračka. Euripides ukázal, aký je neistý sex, ktorý je odtrhnutý od morálneho poriadku. Lekcia je jasná: keď sa Eros oslobodí od rodinných väzieb, dionýzovské vášne môžu ovládnuť dušu.

Nechcem však na tomto mieste robiť analýzu gréckeho myslenia. Nie so všetkým, čo sa prijímalo v gréckej polis, musíme nevyhnutne súhlasiť. Chcem len poukázať na to, že otázky hodnôt, otázky morálneho dosahu, otázky výchovy, nie sú otázkami, ktoré môžeme označiť za otázky, ktoré menia našu krajinu na náboženský štát. Kládli si ich aj v kolíske predkresťanského demokratického gréckeho mestského štátu. Nie sú to otázky čisto náboženské. A nie je legitímne, a už vôbec nie rozumom podložené, aby sme tieto otázky vytláčali z verejnej diskusie, spoločenského a politického života. Tvrdiť niečo podobné znamená hlásať ideológiu, ktorá je napokon diskriminačná voči každému rozumnému názoru, ktorý nie je v súlade s touto ideológiou. Aj dnes ešte stále platí to, čo napísal v roku 1928 Chesterton v Illustrated London News (11/08/1928): "Toto sú dni, kedy sa od kresťana očakáva, že bude chváliť každé presvedčenie okrem svojho vlastného".

Juraj Vittek