Vo štvrtok 11. decembra 2014 bola na pôde Rímsko-katolíckej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave predstavená nová kniha s názvom "O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených". Moderátor Martin Kramara, hovorca KBS, privítal hostí, ktorí priblížili obsah a dôležitosť tejto knihy i problematiky rozvedených: Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský metropolita-arcibiskup a predseda KBS, ďalej Juraj Vittek, oratoriánsky kňaz a moderátor vKontexte.sk, a napokon Roman Seko, diecézny kňaz, riaditeľ Sekcie pre rodinu a mládež Žilinskej diecézy a zároveň zástupca za Žilinskú diecézu v Rade pre rodinu Konferencie biskupov Slovenska, ktorého sprevádzali spolupracovníci z Rodinkova, Magdaléna Froncová a Matej Trizuliak, saletínsky kňaz, ktorí predstavili projekty s prácou s rozvedenými - www.rozvedenikatolici.sk.
Prezentácia knihy (Juraj Vittek):
Na Slovensku uvádzame slovenský preklad zbierky dokumentov, ktoré boli vydané v roku 1998 vo Vatikánskom nakladateľstve Kongregáciou pre náuku viery, podľa vôle svätého pápeža Jána Pavla II. Kniha vychádza v slovenčine pod názvom "O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených" (SSV, Edícia Dokumenty Svätej Stolice, Trnava 2014). Autorom slovenského prekladu je Martin Kramara.
Zbierka obsahuje:
(1) List biskupom Katolíckej cirkvi o prijímaní Eucharistie zo strany rozvedených veriacich, ktorí uzatvorili nové manželstvo, vydaný Kongregáciou pre náuku viery 14. septembra 1994 - so schválením a na pokyn Najvyššieho Veľkňaza (por. “Acta Apostolicae Sedis” 86 [1994] 974-979);
(2) Č. 84 apoštolskej exhortácie Familiaris Consortio Jána Pavla II., ktorá je výsledkom Synody biskupov z roku 1980 a bola publikovaná 22. novembra 1981 (por. “Acta Apostolicae Sedis” 74 [1982] 184-186);
(3) Príhovor, ktorý 24. januára 1997 predniesol sv. Ján Pavol II. účastníkom XIII. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu (z 25. januára 1997).
Týmto textom predchádza Úvod, ktorý napísal kardinál Joseph Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery. Opisuje v ňom historický kontext vydania týchto dokumentov a ich základný obsah.
Ďalej nasledujú dva komentáre, uverejnené v “L’Osservatore Romano”, ktoré ilustrujú niektoré základné aspekty dokumentu z roku 1994. Ide o články kardinála Dionigiho Tettamanziho, janovského arcibiskupa, Vernosť v pravde (z 15. októbra 1994) a Mons. Maria F. Pompeddu, dekana Rímskej roty, Kánonistické problematiky (z 18. novembra 1994). Napokon sú tu zverejnené aj tri neskoršie veľmi odborné štúdie, ktorých cieľom je prehĺbiť chápanie určitých mimoriadne zložitých problémov. Patrí sem teologicko-morálna úvaha prof. Angela Rodrígueza Luña Epikeia v pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovuzosobášených veriacich (z 26. novembra 1997), štúdia Don Piera G. Marcuzzi-ho SDB Aplikácia “aequitas a epikeia” (z 29. novembra 1997) a patristický príspevok pátra Gilles-a Pellanda SJ Prax starovekej Cirkvi týkajúca sa rozvedených a znovuzosobášených veriacich.
Problematika rozvedených a znovusobášených bola jednou z mnohých tém mimoriadnej Synody o rodine, ktorá sa uskutočnila na jeseň tohto roku v Ríme. Bola jednou z najdiskutovanejších v spoločenských prostriedkoch komunikácie. Preto je potrebné kontextualizovať práve vychádzajúcu knihu na Slovensku v kontexte súčasného diania, najmä mimoriadnej Synody o rodine. Zvláštnou a novou charakteristikou dnešnej doby je práve problém komunikácie v rámci Cirkvi. Veriaci nie sú dnes informovaní o dianí v Cirkvi len prostredníctvom svojich pastierov, ale dostávajú často informácie primárne buď z mediálneho podania alebo aspoň s mediálnou interpretáciou. Toto podanie je vo veľkej miere závislé od schopnosti novinára vnímať "pravú povahu Cirkvi a jej cesty na tomto svete (príhovor pápeža Františka novinárom po jeho zvolení). Často sa stáva, že informácie o dianí v Cirkvi k nám prichádzajú kusé, oklieštené, vytrhnuté z kontextu, neraz deformované neúplnosťou a uniknutými súvislosťami. U mnohých to vyvoláva mylné predstavy, niekedy nadšenie z novosti, ktoré žiaľ často nie je nadšením živej viery, ale často skôr krízy viery, inokedy to u mnohých vyvoláva rozpaky a obavy z toho, či kríza viery nepostihuje aj samotné vedenie Cirkvi. Pritom treba ustavične upozorňovať na sugesciu mediálneho podania informácií o dianí v Cirkvi, ktorá vytvára neraz určitú zjednodušenú a redukovanú názorovú klímu a ktorá je v pravom zmysle "virtuálnou realitou". Pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich posledných príhovorov upozornil na túto "virtualitu" v súvislosti s II. vatikánskym koncilom. Hovoril, že "bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery, bol to koncil viery, ktorý sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok. Je potrebné počúvať s učenlivosťou srdca reálnu Cirkev, a to v interpretačnom kľúči viery.
Zbierka obsahuje:
(1) List biskupom Katolíckej cirkvi o prijímaní Eucharistie zo strany rozvedených veriacich, ktorí uzatvorili nové manželstvo, vydaný Kongregáciou pre náuku viery 14. septembra 1994 - so schválením a na pokyn Najvyššieho Veľkňaza (por. “Acta Apostolicae Sedis” 86 [1994] 974-979);
(2) Č. 84 apoštolskej exhortácie Familiaris Consortio Jána Pavla II., ktorá je výsledkom Synody biskupov z roku 1980 a bola publikovaná 22. novembra 1981 (por. “Acta Apostolicae Sedis” 74 [1982] 184-186);
(3) Príhovor, ktorý 24. januára 1997 predniesol sv. Ján Pavol II. účastníkom XIII. plenárneho zasadania Pápežskej rady pre rodinu (z 25. januára 1997).
Týmto textom predchádza Úvod, ktorý napísal kardinál Joseph Ratzinger, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery. Opisuje v ňom historický kontext vydania týchto dokumentov a ich základný obsah.
Ďalej nasledujú dva komentáre, uverejnené v “L’Osservatore Romano”, ktoré ilustrujú niektoré základné aspekty dokumentu z roku 1994. Ide o články kardinála Dionigiho Tettamanziho, janovského arcibiskupa, Vernosť v pravde (z 15. októbra 1994) a Mons. Maria F. Pompeddu, dekana Rímskej roty, Kánonistické problematiky (z 18. novembra 1994). Napokon sú tu zverejnené aj tri neskoršie veľmi odborné štúdie, ktorých cieľom je prehĺbiť chápanie určitých mimoriadne zložitých problémov. Patrí sem teologicko-morálna úvaha prof. Angela Rodrígueza Luña Epikeia v pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovuzosobášených veriacich (z 26. novembra 1997), štúdia Don Piera G. Marcuzzi-ho SDB Aplikácia “aequitas a epikeia” (z 29. novembra 1997) a patristický príspevok pátra Gilles-a Pellanda SJ Prax starovekej Cirkvi týkajúca sa rozvedených a znovuzosobášených veriacich.
Problematika rozvedených a znovusobášených bola jednou z mnohých tém mimoriadnej Synody o rodine, ktorá sa uskutočnila na jeseň tohto roku v Ríme. Bola jednou z najdiskutovanejších v spoločenských prostriedkoch komunikácie. Preto je potrebné kontextualizovať práve vychádzajúcu knihu na Slovensku v kontexte súčasného diania, najmä mimoriadnej Synody o rodine. Zvláštnou a novou charakteristikou dnešnej doby je práve problém komunikácie v rámci Cirkvi. Veriaci nie sú dnes informovaní o dianí v Cirkvi len prostredníctvom svojich pastierov, ale dostávajú často informácie primárne buď z mediálneho podania alebo aspoň s mediálnou interpretáciou. Toto podanie je vo veľkej miere závislé od schopnosti novinára vnímať "pravú povahu Cirkvi a jej cesty na tomto svete (príhovor pápeža Františka novinárom po jeho zvolení). Často sa stáva, že informácie o dianí v Cirkvi k nám prichádzajú kusé, oklieštené, vytrhnuté z kontextu, neraz deformované neúplnosťou a uniknutými súvislosťami. U mnohých to vyvoláva mylné predstavy, niekedy nadšenie z novosti, ktoré žiaľ často nie je nadšením živej viery, ale často skôr krízy viery, inokedy to u mnohých vyvoláva rozpaky a obavy z toho, či kríza viery nepostihuje aj samotné vedenie Cirkvi. Pritom treba ustavične upozorňovať na sugesciu mediálneho podania informácií o dianí v Cirkvi, ktorá vytvára neraz určitú zjednodušenú a redukovanú názorovú klímu a ktorá je v pravom zmysle "virtuálnou realitou". Pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich posledných príhovorov upozornil na túto "virtualitu" v súvislosti s II. vatikánskym koncilom. Hovoril, že "bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery, bol to koncil viery, ktorý sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok. Je potrebné počúvať s učenlivosťou srdca reálnu Cirkev, a to v interpretačnom kľúči viery.
Pápež František včera počas Generálnej audiencie ukončil katechézy o Cirkvi zamyslením nad samotnou Synodou o rodine. Je to dôležitý interpretačný kľúč. Na začiatku pripomenul práve túto mediálnu virtualitu dnešných čias: "Často bol pohľad médií prezentovaný tak trochu spôsobom prehľadu športových či politických správ: často sa hovorilo o dvoch táboroch, «za» a «proti», o konzervatívcoch, pokrokových, atď. Dnes by som chcel porozprávať, čím bola táto synoda." Pápež František nástojí na synodálnej potrebe hovoriť s odvahou a otvorene (parhesia), každý to, čo má na srdci. Pokračuje tak v umení ducha kolegiality, ktorú zdôraznil II. vatikánsky koncil a ktorej majstrom bol blahoslavený pápež Pavol VI. Pápež František zdôraznil dôležitý aspekt viery v Petrov úrad – Synoda sa koná cum Petro et sub Petro (s Petrom a v Petrovi). Otvorenosť je otázkou viery v Božie vedenie prostredníctvom Petrovho úradu, ktoré je garantom Božieho vedenia. Otvorenosť je otázkou veľkej viery, zrelej viery v to, že Duch Svätý hovorí k cirkvám! Slovo pápeža, či už je to záverečný príhovor pápeža Františka na Synode alebo jeho včerajšia katechéza (ako bola aj encyklika Ecclesiam suam pápeža Pavla VI. uprostred Koncilu), sú hlavným interpretačným kľúčom! Pápež Pavol VI. zdôrazňoval dialóg: je treba vypočuť všetkých (aj keby sa mýlili!), aby pravda naplno mohla vyjsť na povrch. Často v minulosti aj nesprávne mienky pomohli k hlbšiemu pochopeniu zjavenej pravdy o Bohu, o človeku a o svete. Pápež František včera vysvetlil: „Synoda nie je parlament, kde sa zídu zástupcovia tej cirkvi, tamtej cirkvi, či onej cirkvi... Sú tam zástupcovia, to áno, avšak štruktúra nie je parlamentná. Je celkom odlišná. Synoda je chránený priestor, aby Duch Svätý mohol konať. Nebol to stret medzi jednotlivými tábormi, tak ako v parlamente – a v parlamente je to legitímne –, ale vzájomné konfrontovanie sa medzi biskupmi…” Okrem iného zdôraznil, že “nijaký príspevok nespochybnil základné pravdy o sviatosti manželstva. Čiže nerozlučnosť, jednotu, vernosť a otvorenosť voči životu (porov. Gaudium et spes 48; CIC 1055-1056). Toto zostalo nedotknuté.”
Na pochopenie vývoja Cirkvi je teda potrebné seriózne štúdium dokumentov Cirkvi, textov. A to je ťažkosť, ktorú pripomenul aj kardinál Péter Erdő v úvodnom príhovore na Synode: „Mnohí z našich súčasníkov majú ŤAŽKOSŤ UVAŽOVAŤ LOGICKY, čítať dlhé texty.” Dnes chceme práve predstaviť takéto texty, ktorých štúdium nám môže pomôcť lepšie porozumieť hlbokým problematikám, ktoré sú výzvou našich dní, porozumieť učeniu Cirkvi, aby sme mohli hľadať autentické pastoračné riešenia. Súčasníci ľahko prepadnú určitej lenivosti mysle a uspokoja sa so zjednodušenými pohľadmi krátkych správ. Kardinál Ratzinger v spomínanom Úvode píše: “Možno bezpochyby pripustiť, že výrazové prostriedky cirkevného Učiteľského úradu sa niekedy nejavia ako ľahko pochopiteľné. Je potrebné, aby ich kazatelia a katechéti prekladali do jazyka, ktorý zodpovedá rozličným osobám a ich konkrétnemu kultúrnemu prostrediu. Podstatný obsah cirkevného učenia v danej oblasti však musí zostať zachovaný. Nemôže byť rozriedený z údajných pastoračných dôvodov, pretože vyjadruje zjavenú pravdu. Je určite zložité sekularizovanému človeku vysvetliť nároky evanjelia. Avšak táto pastoračná ťažkosť nemôže viesť ku kompromisom s pravdou. … posledné dokumenty Cirkvi veľmi vyrovnaným spôsobom zjednocujú nároky pravdy s požiadavkami lásky. Ak v minulosti pri prezentovaní pravdy občas láska dostatočne nezažiarila, dnes naopak hrozí veľké nebezpečenstvo mlčania alebo kompromitovania pravdy v mene lásky. Zaiste, slovo pravdy môže aj bolieť a byť nepríjemné. Je však jedinou cestou k uzdraveniu, k pokoju a k vnútornej slobode. Pastorácia, ktorej skutočne záleží na tom, aby osobám pomáhala, sa musí vždy zakladať na pravde. Len to, čo je pravdivé, môže byť v konečnom dôsledku aj pastoračné. “Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí” (Jn 8,32).”
Nemôžeme robiť iné, ako predkladať rozumné argumenty. Bl. pápež Pavol VI. v roku 1968 upozornil na to, že dnes sa viera stalo ťažkou „z dôvodou odmietania zákonov špekulatívneho myslenia, prirodzenej racionality, platnosti ľudských istôt… Ak už nerešpektujeme myslenie v jeho vnútorných racionálnych požiadavkách, tak aj viera tým trpí” (Generálna audiencia, 30.10.1968). Treba však pripomenúť, že v dobe intelektuálneho relativizmu (slabé myslenie) a morálneho relativizmu (malá láska), je potrebné predkladať silnú zjavenú pravdu o človeku a o veľkej láske, ku ktorej je povolaný. Synoda zdôraznila, že jedným z hlavných dôvodov krízy manželstva je kríza viery. Ako hovorieval pápež Benedikt XVI., citujúc vyjadrenie H. Urs von Balthasara, „vieru nemožno predpokladať, vieru treba predkladať“. Perspektívou mnohých aj v prístupe k problému manželstva je perspektívou krízy viery. Treba predkladať ustavične perspektívu zrelej viery a jej obsahov. Rozpady manželstiev sú dôsledkom krízy viery, a preto liečenie týchto bolestí nemôže prísť tým, že spochybníme obsahy viery, práve naopak!
Aké je teda učenie Cirkvi (zhrnuté v koncilovom učení, v učení Jána Pavla II. – najmä v exhortácii Familiaris Consortio z roku 1981, a v Liste Kongregácie pre náuku viery z roku 1994)? Môžme to skrátene zhrnúť podľa úvodu kardinála Ratzingera (odporúčame však dôkladnú lektúru samotnej knihy):
1. Rozvedení a znovusobášení veriaci sa nachádzajú v situácii, ktorá objektívne protirečí nerozlučnosti manželstva.
Kvôli vernosti Ježišovmu učeniu zostáva Cirkev pevne presvedčená, že manželstvo je nerozlučiteľné. Druhý vatikánsky koncil učí: “Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu” (Gaudium et spes, č. 48). Je preto zakázané “konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky” (FC 84). Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného manželstva a znehodnotili by náuku o nerozlučnosti manželstva.
2. Rozvedení a znovusobášení veriaci zostávajú členmi Božieho ľudu a musia cítiť Kristovu lásku a materskú blízkosť Cirkvi.
“Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť” (Familiaris consortio, č. 84). Vo svojom príhovore v roku 1997 Svätý Otec zdôrazňuje predovšetkým význam výchovy detí.
3. Ako pokrstení sú rozvedení a znovusobášení veriaci povolaní aktívne sa zúčastňovať na živote Cirkvi - v tej miere, do akej je to zlúčiteľné s ich objektívnou situáciou.
Táto norma nie je len čisto disciplinárnym nariadením, ktoré by Cirkev mohla zmeniť. Vychádza z objektívnej situácie, ktorá sama o sebe znemožňuje prístup ku svätému prijímaniu. Ján Pavol II. tento náukový základ vyjadruje nasledujúcimi slovami: “Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje.” K tomuto prvotnému dôvodu sa pridáva aj druhý, ktorý má viac pastoračnú podstatu: “Keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva” (Familiaris consortio, č. 84).
4. Kvôli svojej objektívnej situácii nemôžu byť rozvedení a znovusobášení veriaci pripustení k svätému prijímaniu, a ani z vlastnej iniciatívy nemajú pristupovať k Pánovmu stolu.
“Veriaca osoba, ktorá dlhodobo spolunažíva more uxorio s osobou, ktorej nie je legitímnou manželkou alebo legitímnym manželom, nemôže pristupovať k Eucharistickému prijímaniu. Pastieri a spovedníci majú závažnú povinnosť napomenúť inak zmýšľajúcu osobu, že takýto úsudok svedomia je v otvorenom rozpore s náukou Cirkvi. Musia tiež pri vyučovaní pripomínať túto náuku všetkým veriacim, ktorí sú im zverení.” (List, č. 6). Je dôležité veriacim dobre vysvetliť zmysel tejto záväznej normy. Nejde tu o vylučovanie kohokoľvek akýmkoľvek spôsobom alebo o diskrimináciu.
Typická námietka: komukoľvek sa odpustí, len rozvedeným sa neodpustí. To nie je pravda. Treba pripomenúť, že nielen rozvedení a znovuzosobášení sú hatení pristupovať k Eucharistii. Každý veriaci v stave tvrdošijného zotrvávania v podmienkach ťažkého hriechu je hatený. A aj samotné nezotrvávanie v pravde viery – teda upadnutie do bludu – je prekážkou v prijímaní sviatostí, pretože podľa sv. Ireneja je nevyhnutné, aby teologické myslenie bolo „zladené“, „v symfónii“ s Eucharistiou. Eucharistia „potvrdzuje a posilňuje teologické myslenie” . Problém znovuzosobášených nie je minulý hriech – ale prítomný objektívny hriešny stav, ktorý sú pobádaní zmeniť.
5. Kvôli svojej objektívnej situácii nemôžu rozvedení a znovusobášení veriaci “preberať na seba isté druhy zodpovednosti v Cirkvi” (CCC 1650)
Takýmito sú: liturgické služby (lektor, mimoriadny vysluhovateľ Eucharistie), katechetické služby (učiteľ náboženstva, katechét detí, ktoré majú ísť na prvé sväté prijímanie alebo pristúpiť k sviatosti birmovania), členstvo v diecéznej alebo farskej pastoračnej rade. Nemožno tiež odporúčať, aby sa rozvedení a znovusobášení veriaci stávali svedkami pri uzatváraní sviatosti manželstva, i keď v tomto prípade neexistujú vnútorné dôvody, ktoré by im v tom bránili.
6. Ak rozvedení a znovusobášení veriaci žijú oddelene alebo ak žijú ako brat a sestra, môžu byť prijatí ku sviatostiam.
Každému je zrejmé, že toto riešenie je náročné, predovšetkým, ak ide o mladých manželov. Z toho dôvodu je tu veľmi dôležité múdre a otcovské doprevádzanie spovedníka, ktorý bude krok za krokom viesť veriacich, ktorí chcú žiť ako brat a sestra. V tomto ohľade by sa malo rozvinúť oveľa viac pastoračných iniciatív.
7. Rozvedení a znovusobášení veriaci, ktorí sú subjektívne presvedčení o neplatnosti ich predchádzajúceho manželstva, musia svoju situáciu usporiadať na vonkajšom fóre.
Spomína sa tu aj nové ustanovenie, ktoré poukazuje ešte lepšie na prekonanie právneho formalizmu: S hlbokým rešpektom pre ľudskú osobu, pridŕžajúc sa prirodzeného práva a oslobodiac procesné právo od každého právneho formalizmu, avšak rešpektujúc neopomenuteľné nároky spravodlivosti (v danom prípade dosiahnutie morálnej istoty a ochranu pravdy, ktorá sa tu týka priamo takej hodnoty, akou je sviatosť) [zákonodarca] ustanovil normy, na základe ktorých (por. kán. 1536 par. 2 a kán. 1679) samotné vyhlásenia stránok môžu predstavovať dostatočný dôkaz nulity, samozrejme tam, kde tieto vyhlásenia v zhode s okolnosťami danej kauzy poskytujú garanciu plnej dôveryhodnosti.
8. Rozvedení a znovusobášení veriaci nesmú nikdy stratiť nádej na dosiahnutie spásy.
Neprestáva milovať svojich synov a dcéry v zložitých manželských situáciách a zároveň s nimi nesie aj ich ťažkosti a bolesti; sprevádza ich s materinským srdcom a utvrdzuje ich vo viere, že nie sú vylúčení z prameňa milosti, ktorá očisťuje, osvecuje, premieňa a privádza k večnej spáse.
V tomto zmysle sú nádherné neskoršie úvahy a vyjadrenia pápeža Benedikta, ktorý predstavuje nádhernú špiritualitu pre týchto veriacich, špiritualitu založenú na láske k ukrižovanému (viď vkontexte.sk).
9. Námietky proti učeniu Cirkvi - východiská pre odpoveď
a. Mnohí sa domnievajú, odvolávajúc sa na niektoré pasáže Nového zákona, že Ježišovo slovo o nerozlučnosti manželstva dovoľuje flexibilnú aplikáciu a nemôže byť klasifikované do striktne právnickej kategórie.
b. Ďalší namietajú, že patristická tradícia necháva priestor pre prax širšieho rozlišovania, ktorá by lepšie zodpovedala zložitým situáciám; Katolícka cirkev by si v tomto ohľade mohla vziať príklad z princípu “ekonómie” Východných cirkví odlúčených od Ríma.
c. Mnohí navrhujú povoliť výnimky z cirkevnej normy na základe tradičných princípov, akými sú “epikeia” a “aequitas canonica”
d. Niektorí obviňujú súčasný Učiteľský úrad z nedostatočného rešpektu voči učeniu koncilu a z predkladania predkoncilovej vízie manželstva.
e. Mnohí tvrdia, že postoj Cirkvi k otázke rozvedených znovusobášených veriacich je jednostranne normatívny, a nie pastoračný.
K pastoračným riešeniam treba zdôrazniť, že pastorácia rozvedených je jedným z mnohých aspektov, ktorým sa musíme zaoberať v pastorácii. Prítomná zbierka dokumentov môže byť ďalším impulzom pre kňazov a kresťanské spoločenstvá, aby v pravde prehlbovali svoj postoj k tejto pastoračnej problematike. Je táto časť pastorácie zanedbaná? Vo veľkej miere pravdepodobne áno, aj pre stále nové výzvy a veľké množstvo rozvedených najmä v Európe. Museli by sme si však položiť otázku oveľa širšie – a pokračovať – nie je zanedbaná aj príprava na manželstvo, či iné sviatosti? Nie je zanedbaná pastorácia iných špecifických skupín veriacich? Nie je zanedbaná charita, liturgický spev atď., atď.? Iste nároky dnešnej zložitej sekularizovanej spoločnosti sú veľké – aj na kňazov, aj na spoločenstvá. Treba spoznávať odporúčania magistéria. Potrebujeme znovu pripomínať a rozjímať nad týmito pravdami, aby sme ich pretavili do hlbokých postojov a konkrétneho citlivého a zrelého konania a aby sme boli kreatívni a empatickí, a zároveň verní pravde. Treba byť vďační za každý krok vpred, za každú iniciatívu kňazov či laikov, za každú kňazskú starostlivosť v bežnej pastorácii. Je potrebné, aby sme boli realisti, ktorí sa snažia napredovať.
