Náš blog vkontexte.sk upozorňuje na sugesciu mediálneho podania informácií o dianí v Cirkvi, ktorá vytvára neraz určitú zjednodušenú a redukovanú názorovú klímu a ktorá je v pravom zmysle "virtuálnou realitou". Pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich posledných príhovorov upozornil na túto "virtualitu" v súvislosti s II. vatikánskym koncilom. Hovoril, že "bol Koncil Otcov – pravý Koncil, ale bol aj koncil médií. Bol to akoby samostatný koncil, a svet postrehol koncil prostredníctvom tohto, prostredníctvom médií. Teda Koncil, ktorý bezprostredne zaúčinkoval na ľud, bol koncil médií, nie koncil Otcov. A kým Koncil Otcov sa uskutočňoval v rámci viery, bol to koncil viery, ktorý sa snaží porozumieť sebe samému a snaží sa porozumieť Božím znameniam v tej danej chvíli, ktorý sa snaží odpovedať na Božiu výzvu a objaviť Božie Slovo, slovo pre dnešok a zajtrajšok, Koncil novinárov sa nerealizoval, prirodzene, vo vnútri viery, ale v rámci kategórií dnešných médií, teda mimo viery, s inou hermeneutikou. Bola to politická hermeneutika: médiá vnímali Koncil ako politický zápas, zápas moci medzi rozličnými prúdmi v Cirkvi. Bolo jasné, že médiá sa postavili na tú stranu, ktorá sa im zdala byť priliehavejšou pre ich svet." Rovnaká sugescia funguje v súvislosti s pripravovanou mimoriadnou svetovou synodou o rodine. Mediálny svet už spustil svoju "virtuálnu" synodu o rodine a svet pravdepodobne postrehne viac tento virtuálny koncil.
"Virtuálna synoda o rodine"
V prvom rade nám mediálne podanie vykresľuje pripravovanú Synodu o rodine ako zápas medzi rozličnými prúdmi v Cirkvi, medzi konzervatívnymi a progresívnymi biskupmi. Je to už niekoľko desaťročí stará obohraná pesnička, už od čias II. vatikánskeho koncilu. Na jednej strane sú teraz podľa nej prevažne nemeckí biskupi na čele s kardinálom Kasperom, predstavovaní ako tí, ktorí sú v súlade s reformným pápežom Františkom, a na strane druhej konzervatívni skostnatelí kardináli (vedení kardinálmi ako sú prefekt Kongregácie pre učenie viery, kardinál Müller, bolognský arcibiskup Carlo Caffara, milánsky arcibiskup Angelo Scola, či austrálčan George Pell, ktorý je mimochodom medzi ôsmimi kardinálmi, ktorých si pápež František vybral za blízkych spolupracovníkov, aby zreformoval rímsku kúriu). Títo druhí sú videní ako uzavretí pred novosťou, ku ktorej často vyzýva pápež František. V druhom rade mediálne podanie vykresľuje synodu o rodine v prvom rade ako synodu, ktorá má rozhodnúť, či sa Cirkev konečne otvorí, aby prehodnotila svoju prísnosť ohľadom manželstva a prijímania sviatostí zo strany rozvedených a znovuzosobášených párov. Takýto pohľad na synodu je priliehavý dnešnému svetu a jeho kategóriám, ktoré sú však vzdialené kresťanskej viere a Božiemu Slovu. Niekedy vyznievajú niektoré články až komicky, keď autor napríklad hovorí o tom, či rozvedení a znovuzosobášení majú dostať "oblátku" alebo nie, keďže nemá celkom jasno ani v tom základnom, a síce čo je to vlastne Eucharistia pre katolíka.O čom bude v skutočnosti Synoda?
Keď si prelistujeme napríklad už len pracovný dokument pred synodou o rodine (Instrumentum laboris Tretieho mimoriadneho generálneho zasadnutia Synody biskupov), otvorí sa nám úplne iná perspektíva Synody, celá šírka problematiky rodiny v kontexte problémov súčasného sveta. Prvá časť tohto dokumentu ponúka práve kontext viery, zaoberá sa otázkou komunikovania základného posolstva evanjelia o rodine v dnešnej dobe. Biblické pramene, učenie Magistéria a prirodzený zákon poskytujú jasnú orientáciu. Naznačené pastoračné otázky sa v tejto súvislosti týkajú najmä prijatia týchto právd, čiže ich pochopenia aj s praktickými dôsledkami, čo sa spája s otázkou vhodného jazyka, výchovy, dosahovania zrelosti a napĺňania kresťanského povolania. Druhá časť tohto dokumentu hovorí o pastorálnych otázkach vzhľadom na rozličné reálne ťažkosti rodín. Otázka rozvedených a znovuzosobášených je len jednou z obrovského množstva ťažkostí, ktorým dnešná rodina čelí, a ktorým sa chce Synoda venovať. Náročné otázky sa vzťahujú na krízu viery, vnútrorodinné ťažkosti vo vzťahoch a komunikácii, rozpad rodín, domáce násilie, zneužívanie či závislosti. Ďalej sú to vonkajšie tlaky na rodinu, súvisiace s prácou, chudobou, spoločenskými tendenciami konzumizmu a individualizmu, pričom sa spomínajú aj antisvedectvá v samotnom cirkevnom prostredí. Dokument zahŕňa aj špecifické problematiky, akou je napríklad problematika zväzkov rovnakého pohlavia a otázku odovzdávania viery deťom, vyrastajúcim v takomto prostredí. Hlavným zreteľom, ktorý charakterizuje prípravy synody, je pohľad viery na rodinu a manželstva a perspektíva kresťanského povolania v Božom pláne s rodinou a manželstvom.
Synoda chce v prvom rade predostrieť príťažlivé učenie viery o Božom pláne s rodinou, o kráse a veľkosti kresťanského povolania manželov a rodičov, o sviatostnej povahe manželstva, v ktorej pramení nerozlučiteľnosť manželského zväzku, pretože naznačuje nerozlučiteľnosť Kristovej lásky k človeku (k Neveste-Cirkvi). V súlade s víziou pápeža Františka, ktorý tak často hovorí o "kultúre provizórnosti" a potrebe predostrieť príťažlivosť celoživotnej lásky, Synoda chce predostrieť víziu lásky, ktorá je viac než len cit, psychofyzický stav náklonnosti, či vyprázdnená sexuálna náklonnosť oddelená od úplného sebadarovania. Na stretnutí so snúbencami na sviatok svätého Valentína, pápež František naznačil túto perspektívu: "Ako je Božia láska trvalá a navždy, tak chceme, aby aj láska, na ktorej je založená rodina, bola stabilná a navždy. Prosím vás, nemôžeme sa nechať premôcť „kultúrou provizórnosti“! Tou kultúrou, ktorá nás dnes všetkých zasahuje. Toto nie!" Učenie katolíckej viery o manželstve a rodine nie je akýmsi teoretickým sterilným dogmatickým učením odtrhnutým od reálnych problémov rodín. Je tou najvnútornejšou pravdou o človeku, o Božom pláne s ním, o jeho spáse, o jeho Vykúpení, ktorá je zdrojom motivácie a odvahy vydať sa na cestu veľkej Lásky. Kardinál Müller pripomína, že Synoda chce predostrieť krásu tohto povolania Lásky, ktorá sa môže realizovať, v ťažkostiach každodennosti, vďaka reálnej prítomnosti Krista v manželskom zväzku. Synoda nechce zatvárať oči pred ťažkosťami rodiny a chce im s odvahou čeliť v otvorenom dialógu. Perspektívu synody však neurčujú ťažkosti, krízy a irregularity manželských zväzkov, ale učenie viery a svedectvo šťastných manželských párov, ktoré odpovedajú na svoje vznešené povolanie. Iba vo svetle prehĺbenia viery a zjavenej pravdy o rodine a manželstve je možné prísť k autentickej pastoračnej starostlivosti o rodiny v kríze, o rozvedených a znovuzosobášených a pod.
Očakávania "občianskeho náboženstva"
G. K. Chesterton pripomenul hodnotový chaos, do ktorého upadnú kresťanské čnosti, keď stratia perspektívu kresťanskej pravdy o človeku: "Čnosti sa zbláznili, pretože sa oddelili jedna od druhej a len tak sa samy potulujú." Rovnako pápež František pripomína (tamže), že potrebujeme riešiť súčasné morálne problémy človeka v perspektíve krásy pravdy o človeku a v perspektíve veľkosti kresťanského povolania: "Ohlasovanie misijného typu sa sústredí na podstatu, na nevyhnutné, čo zároveň viac oduševňuje a priťahuje, čo zapaľuje srdce, ako emauzským učeníkom. Musíme teda znovu nájsť rovnováhu, inak aj morálna stavba Cirkvi riskuje zrútenie ako dom z karát, riskuje stratu čerstvosti a vône Evanjelia." Mediálne podanie "virtuálnej synody o rodine" však úplne stráca túto "vôňu evanjelia", pretože perspektíva viery jej uniká. Je zaujímavé, že prijímanie "oblátky" rozvedených a znovuzosobášených často riešia ľudia, ktorí už dávno nepraktizujú kresťanskú vieru. Je to podobné, ako v prípade rodičov dospelých detí, ktorí sú utrápení z toho, že ich deti sa nezosobášili v kostole, ale už menej ich trápi to, že ich deti ešte predtým úplne stratili zmysel pre vieru, pre sviatostný život, pre perspektívu kresťanskej svätosti a kresťanského povolania. Sobášom v kostole akoby si aspoň trochu chceli uľahčiť v pocite, že zlyhali v kresťanskej výchove. Akoby nechceli vidieť, že "sobáš v kostole", odtrhnutý od celej krásy a hĺbky kresťanského života, veľa neporieši. V otázke pripustenia rozvedených a znovuzosobášených treba rozlišovať. Ide o to naozaj pomôcť týmto ľuďom naplno, hlboko a autenticky žiť kresťanský život viery (berúc do úvahy slabosť ľudskej prirodzenosti a ľudských zlyhaní) alebo ide iba o to, aby sme vyplnili diery sladkému nihilizmu sekularizovanej doby, ktorá stratila ideály a zmysel života? Ako sa pekne vyjadril Robi Ronza, západná sekularizovaná spoločnosť, psychologicky a kultúrne krehká, chce nájsť nejaké dobré dôvody pre život i pre smrť: teda paradoxne hľadá akúsi formu náboženského cítenia. V tomto hľadaní často naďabí v západnom svete na kresťanskú, a zvlášť katolícku skúsenosť, ktorej vnútorná súdržnosť však už v jej pohľade dávno vyprchala. Aby táto kresťanská a katolícka nábožnosť fungovala, potrebuje ju premeniť na určitý druh občianskeho náboženstva, akéhosi "štátneho náboženstva". "Oficiálna" kultúra tak hľadá dobrácku Cirkev, ktorá všetko schváli a ktorá je ochotná zaplátať existenčné diery vyprázdneného postmoderného človeka. Ale takéto náboženstvo neslúži na nič, dokonca neslúži ani tomu, kto také náboženstvo hľadá. Evanjeliovo vyjadrené: "Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali" (Mt 5, 13).
Juraj Vittek