Pápež František pri rozličných príležitostiach hovorí o prozelytizme: “Cirkev „nerastie v prozelytizme“ (cituje pritom slová pápeža Benedikta XVI.), „ale rastie vďaka príťažlivosti, svedectvu, kázaniu“ (homília pápeža Františka zo stredy 8. mája). Podobné slová zopakoval aj v rozhovore s talianskym ateistom v novinách La Reppubblica, čo spôsobilo nemalé rozčarovanie medzi niektorými katolíkmi (napríklad v Taliansku, ale aj na Slovensku). Doslova povedal, že prozelytizmus je "slávnostná hlúposť" (una solenne sciocchezza). Znamená to, že sa nemáme snažiť o to, aby sa ľudia stali katolíkmi? Nie je jednoduché rozumieť pápežovi Františkovi (nielen kvôli tomu, že v tomto prípade používa cudzie grécke slovo prozelytizmus). Mnohí si myslia, že mu rozumia, no pritom si vysvetľujú jeho slová veľmi povrchne, skôr na základe mediálneho podania a rozličných ideologických interpretácií. Čo myslí v skutočnosti pápež František pod prozelytizmom?
Mali by sme sa snažiť, aby všetci objavili katolícku Cirkev ako prístav, do ktorého smerujeme, ako skalu, v ktorej nachádzame plnosť Kristovej identity – v učení viery i mravov, v kresťanskom živote, vo sviatostiach a v kulte živému Bohu. Privádzať ľudí do Cirkvi je súčasťou evanjelizácie, ale podľa pápeža Františka nie na spôsob prozelytizmu: “Cirkev „nerastie v prozelytizme“ (cituje pápeža Benedikta XVI.), „ale rastie vďaka príťažlivosti, svedectvu, kázaniu“ (homília pápeža Františka zo stredy 8. mája).
- Προσήλυτος (proselytos) po gr. je “ten, kto príde na nejaké miesto, cudzinec, príšelec” – prozelyta je teda niekto, kto prebýva v cudzej krajine a udomácni sa tam, no zostáva cudzincom. V Biblii sa toto slovo používa v súvislosti s cudzincami, ktorí prijali židovské náboženstvo, hoci neboli Izraeliti. Rozlišovali sa dva druhy prozelytov: tí, čo prijali obriezku a zachovávali celý Mojžišov Zákon a potom prozelyti brány, ktorí prebývali medzi Židmi, hoci neobrezaní, zachovávali sedem základných predpisov.
- Pre lepšie pochopenie slov pápeža Františka si všimnime Ježišove slová o prozelytizme: Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca (προσήλυτον), a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla dva razy horšieho, ako ste sami! (Mt 23, 15). Ježiš teda podobne ako pápež František varuje pred povrchným prijímaním náboženstva, ktoré človeka neformuje, ale skôr deformuje. Ide o vonkajškové, formálne prijatie náboženstva.
- Prozelytizmus je dôsledkom prázdnoty najprv Židov (ako o tom hovorí Ježiš sám), či katolíkov (ako o tom hovorí pápež František). Počas stretnutia mládeže v Rio de Janeiro pápež František citoval bl. kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý napísal: „Kresťanský svet sa postupne stáva neplodným, vyčerpáva sa ako využitá zem, ktorá sa premení na piesok“. (Letter of 26 January 1833, in: The Letters and Diaries of John Henry Newman, vol. III, Oxford 1979, p. 204). Uveďme niekoľko názorných príkladov takéhoto prozelytizmu, teda takejto povrchnosti v snahe získať nových katolíkov alebo aspoň zachovať v Cirkvi tých katolíkov, ktorí v nej už sú:
- Povrchné počítanie – koľko ľudí mi chodí na omšu, koľko svätých prijímaní máme? Koľko prvoprijímajúcich, birmovancov? Sústrediť sa na kvantitu, a nie na kvalitu – to je forma prozelytického myslenia. Získať ľudí za každú cenu, často veľmi lacnými a modernými, politicky korektnými rečami a gestami – len aby sme mali úspech a plný kostol.
- Niektorí rodičia sa snažia za každú cenu, aby ich dieťa malo sobáš v kostole, ale vôbec im nevadí, že vnútro ich detí je úplne vzdialené katolíckej viere, mravom, či praktickému životu viery, prijímania sviatostí a pod. Ide o to, aby ich deti boli katolíci a boli pokrstení, pobirmovaní, poprvoprijímovaní a katolícky zosobášení. Pritom cez tieto sviatosti iba “prejdú”, ako sa nedávno vyjadril istý slovenský politik, ktorý sa tiež pochválil, že prešiel cez všetky sviatosti a teda má katolícku identitu. V spoločnosti je známe, že vyznáva ateizmus. Toto je prozelytizmus – vonkajškové, povrchné zaradenie sa do katolíckej Cirkvi.
- Mnohí katolíci majú úprimnú snahu, aby sme nestratili ľudí, najmä mladých. Nám kňazom kladú na srdce, aby sme ich neodradili požiadavkami, ako je napríklad dôsledná príprava k sviatostiam a pod. Len aby sme ich nestratili! Niekedy sa pýtam: A už sme ich vôbec získali? Často sú rodičia najväčšou prekážkou našej práce s deťmi a mladými. Niekedy sa s nimi v Cirkvi skôr povrchne hrajkáme prostredníctvom módnych výstrelkov, pletkami a zábavkami, zážitkami a pod. Ide nám o to, aby zostali, a nie aby nasledovali Ježiša – Vtelenú Pravdu, aby ho spoznali, aby mu uverili. Chceme, aby mladí chodili do kostola, ale nevieme im rozprávať o kráse našej viery. Chceme, aby chodili do kostola, aby patrili do našej skupiny, a sme pri tom ochotní zvyknúť si aj na ich nesúlad s evanjeliom, s Cirkvou. Inokedy nevieme svedčiť o viere, ani presvedčiť, lebo sami nie sme presvedčení, možno sme len zvyknutí byť katolíkmi a akosi tušíme, že je to dobré i pre nich. Takto však získavame iba prozelytov, ale nie katolíkov, ktorí sú presvedčení, vnútorne šťastní z toho, že patria Kristovi. Často sa ohlasovanie premení na to, že sa obmedzíme na snahu, aby “chodili do kostola”.
Pravé obrátenie je objavením Pravdy v Ježišovi a jeho Cirkvi – k tomu má smerovať evanjelizácia. Cirkev postavená na Petrovi je skala, je to niečo stabilné a pevné. Pápež František v Kórei poukázal na niektoré prejavy ducha tohto sveta, ktoré v nás oslabujú schopnosť byť príťažlivými evanjelizátormi, a získavame nanajvýš prozelytov (teda ľudí vnútorne nie stotožnených s našou katolíckou vierou): “Sme pokúšaní duchom sveta, ktorý sa prejavuje rozličnými spôsobmi. Chcel by som naznačiť tri z nich. Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a beznádeje. Je to pokušenie, ktoré v dnešnom svete zasahuje aj kresťanské spoločenstvá.” Sú to typické prejavy sekularizmu a liberalizmu: pravda nie je dôležitá. Nebudeme sa slovíčkáriť a hádať o pravdy viery. Držme sa praktického relativizmu, každý má svoj názor. Hlavne, aby medzi nami bola láska! Tento postoj “takmer nebadateľným spôsobom oslabuje akúkoľvek identitu”.
Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité (porov. Flp 1,10). V kultúre, ktorá kladie dôraz na pominuteľnosť a ponúka mnohoraký priestor na únik a útek, to predstavuje vážny pastoračný problém. U služobníkov Cirkvi sa táto povrchnosť môže prejavovať ako očarenie pastoračnými programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi veriacimi, a tiež i s neveriacimi, zvlášť s mladými, ktorí však potrebujú solídnu katechézu a bezpečné duchovné vedenie. Bez zakorenenia v Kristovi sa pravdy, pre ktoré žijeme nakoniec rozdrobia, praktizovanie čností sa stane formalistickým a dialóg sa zredukuje na podobu vyjednávania, alebo na súhlas s nesúladom. Ten súhlas s nesúladom,... len aby sme nezamútili vodu, však? (tu poukazuje práve na to, že si my katolíci, aj my kňazi, zvykneme, že naši veriaci nemyslia a nežijú v súlade s katolíckou identitou – a radšej nemútime vodu, zostávame politicky korektní, aby sa niekto náhodou necítil dotknutý). Táto povrchnosť nám tak veľmi škodí...
Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia. Ale Ježiš toľko bojoval proti týmto ľuďom, ktorí sa skrývali za zákony, predpisy, ľahké odpovede... Volal ich «pokrytcami». Viera vo svojej povahe nie pastoračnými programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi veriacimi, a tiež i s neveriacimi, zvlášť s mladými, ktorá však nie je zameraná na seba, viera má tendenciu «ísť von»." Ide o bezpečnosť, ktorá nás uzatvára. Ježišov spôsob bola odvaha a otvorenosť, stýka sa s hriešnikmi, mýtnikmi. Pápež František vo vyššie citovanej homílii povedal: “Spomínam si na to, keď sme ešte ako deti počúvali v katolíckych rodinách, aj v mojej: ,Nie, nemôžeme ísť k ním domov, pretože nepatria do Katolíckej cirkvi!‘ Bolo to ako akési vylúčenie. Nie, nemohli sme ísť! Alebo preto, že sú socialistami alebo ateistami, nemôžeme ísť." Nemôžme navštevovať tamtých, lebo nie sú cirkevne zosobášení! Tieto múry veľmi znemožňujú evanjelizáciu! Otvorenosť neznamená schvaľovanie všetkého!
Blahoslavený kardinál J. H. Newman je príkladom pravého a autentického prestúpenia do katolíckej Cirkvi – a nie prozelytizmu! V jeho živote nachádzame hľadanie autentickej Cirkvi. Ako člen anglikánskej cirkvi, dokonca jeden z najslávnejších kazateľov (pôsobil na Oxfordskej univerzite), si uvedomoval liberalizmus v Anglicku, ktorý vstúpil aj do anglickej (anglikánskej) Cirkvi. Založil tzv. oxfordské hnutie obnovy Cirkvi v Anglicku. Hľadali tzv. strednú cesty (medzi rímskou Cirkvou, ktorú poznal s predsudkami jej skorumpovanosti, a protestantizmom, ktorý upadol do mnohých bludov). Štúdium Otcov Cirkvi (najmä IV. storočia) ho však postupne stále viac nasmerúvalo na katolícku rímsku Cirkev, v ktorej objavoval stále viac a hlbšie prístav, kde smerovalo jeho úprimné srdce. V katolíckej Cirkvi objavil apoštolskú postupnosť i autentické rozvinutie právd viery obsiahnutých v apoštolskom ohlasovaní (“živú pravdu, ktorá nemôže zostarnúť”). Celý život bojoval proti liberalizmu, ktorý tvrdil, že na pravde nezáleží, že viera je osobná a súkromná vec, že je viac o emócii, o chuti – “kto to ako cíti”, tak verí. Uvedomoval si, že bez skaly, bez dogiem, bez Cirkvi, sa kresťanská viera zrúti ako dom postavený na piesku. Napísal: “Jestvuje pravda. Je len jedna pravda. Omyl v náboženstve je vo svojej povahe nemorálnym. Nasledovníci omylu – okrem prípadu, kedy si toho nie sú vedomí – sú vinní tým, že ho zastávajú. Treba sa obávať omylu” (text citovaný aj pápežom Benediktom: J.H. NEWMAN, Lo sviluppo della dottrina cristiana, Milano 2002). Newman musel po svojom vstupe do katolíckej Cirkvi prejsť veľmi dlhou a tvrdou skúškou, musel prijať horkosti bez konca, nespravodlivé pokorenia, urážlivé podozrenia, ťažkosti. Jeho istota bola v jeho viere, ktorá bolo istým prístavom, ktorý dosiahol: “Ani desaťtisíc ťažkostí podľa mňa nevytvára pochybnosť.” V roku 1863, 18 rokov po svojej konverzii napísal do svojho denníka: “Aký smutný a chmúrny sa stal môj život, odkedy som sa stal katolíkom! Keď som bol protestantom, bolo smutným moje náboženstvo. Teraz však je smutný môj život, a nie moje náboženstvo” (JOHN HENRY NEWMAN, Diario Spirituale e Meditazioni, a cura di G. BARRA, Editrice L’Azione, Novara 1956, p. 37). Neprestúpil do katolíckej Cirkvi, lebo mu to prinieslo výhody, lebo nasledoval nejaké svoje ciele. Nestal sa prozelytom. Stal sa katolíkom, pretože v úprimnosti srdca objavil katolícku Cirkev ako nositeľku plnosti Krista-Pravdy, objavil jej vnútornú krásu a autenticitu. Až na sklonku života ho pápež Lev XIII. vymenoval za kardinála – aj toto menovanie prijal iba pod podmienkou, že zostane do smrti ako jednoduchý kňaz v Oratóriu svätého Filipa v Birminghame, ktoré sa stalo jeho skutočným domovom v katolíckej Cirkvi.
Mnohí Anglikáni ho nasledovali a aj dnes sa stovky anglikánov vracajú do lona katolíckej rímskej Cirkvi. Newmanov príbeh, ktorý on sám opísal v diele Apológia pro vita sua je príťažlivý, pretože je autentický, pravdivý, a nie prozelytický! Na konci svojej Apológie, obhajoby svojho života sa odvoláva na svätého Filipa Neriho, neúnavného, príťažlivého, pravdivého, nepokryteckého a autentického evanjelizátora: “Svätý Filip mal zvláštny odpor voči každej pretvárke v sebe samom i v druhých, v reči, v obliekaní, alebo v čomkoľvek inom. Vyhýbal sa každej strojenosti, ktorá mala príchuť svetáckych poklôn, a vždy sa prezentoval ako horlivý zástanca kresťanskej jednoduchosti vo všetkom. Takže keď sa musel dohadovať so svetácky prešpekulovanými ľuďmi, nebol veľmi ochotný sa im prispôsobiť. Nakoľko to bolo možné, nechcel mať nič s dvojtvárnymi ľuďmi, ktorí nešli jednoducho a priamo k veci. Čo sa týka falošníkov, neznášal ich, a vždy pripomínal svojim duchovným deťom, aby sa im vyhýbali ako moru. Toto sú princípy, na základe ktorých som konal predtým, než som sa stal katolíkom. A verím, že toto sú princípy, ktoré ma budú viesť i naďalej“ (J.H.NEWMAN, Apologia pro vita sua, part VII).
Juraj Vittek
