V titulkoch médií na konci septembra a začiatkom októbra zarezonovali (ešte v doznievaní košického Pochodu za život) slová pápeža Františka, ktorý "dôrazne apeloval na katolícku cirkev, aby sa nezaoberala iba otázkami umelého prerušenia tehotenstva, homosexuálnych manželstiev a antikoncepcie" (denník Sme). Médiám unikli duchovné a evanjelizačné súvislosti týchto pápežových slov, misijná perspektíva Cirkvi, v ktorej má ohlasovanie spásy svoj primát, a z ktorého vyrastá celá stavba dogmatických a morálnych doktrín, ktoré zostávajú nezmenené. Prinášam, čo skutočne povedal v tejto súvislosti v rozhovore s jezuitom Antoniom Spadarom, S. J. pre časopis "Civiltá cattolica" (19. sept. 2013):
"Nemôžeme nástojiť iba na otázkach, ktoré sa týkajú potratu, homosexuálneho manželstva a používania metód antikoncepcie. Toto nie je možné. Ja som veľa nehovoril o týchto veciach a bolo mi to vytýkané. Ale keď o tom hovoríme, treba o tom hovoriť v určitom kontexte. Veď názor Cirkvi je známy, a ja som synom Cirkvi, ale nie je nevyhnutné o tom hovoriť ustavične. Náuky, jednak dogmatické ako aj morálne, nie sú všetky rovnocenné. Misijná pastorácia nie je v obsesii neusporiadaného prenášania množstva doktrín, ktoré treba nástojčivo vnucovať. Ohlasovanie misijného typu sa sústredí na podstatu, na nevyhnutné, čo zároveň viac oduševňuje a priťahuje, čo zapaľuje srdce, ako emauzským učeníkom. Musíme teda znovu nájsť rovnováhu, inak aj morálna stavba Cirkvi riskuje zrútenie ako dom z karát, riskuje stratu čerstvosti a vône Evanjelia. Evanjeliová ponuka musí byť jednoduchá, hlboká, vyžarujúca. A z tejto ponuky potom vyplývajú aj morálne dôsledky. Hovorím toto mysliac pritom na kázanie a na obsahy kázania. Pekná homília, pravá homília, musí začínať ohlasovaním prvého posolstva, posolstvom spásy. Niet ničoho pevnejšieho, hlbšieho a istejšieho od tohto posolstva. Potom treba robiť katechézu. A napokon možno vyvodiť aj morálny dôsledok. Ale ohlasovanie spásonosnej Božej lásky predchádza každý morálny a náboženský záväzok. Dnes sa občas zdá, že prevažuje opačný poriadok. Homília je skúšobným kameňom toho, ako sa vyvažuje blízkosť a schopnosť stretnutia pastiera s jeho ľudom, pretože ten, kto káže, musí preskúmať srdce svojej komunity, aby hľadal, kde sa nachádza živá a horiaca túžba po Bohu. Evanjeliové posolstvo nemožno zredukovať na niektoré jeho aspekty, ktoré, hoc aj dôležité, samé o sebe nepoukazujú na srdce Ježišovho učenia."
Pre korektnosť prinášam aj taliansky text (priamo z vydania časopisu Civiltá cattolica):
"Non possiamo insistere solo sulle questioni legate ad aborto, matrimonio omosessuale e uso dei metodi contraccettivi. Questo non è possibile. Io non ho parlato molto di queste cose, e questo mi è stato rimproverato. Ma quando se ne parla, bisogna parlarne in un contesto. Il parere della Chiesa, del resto, lo si conosce, e io sono figlio della Chiesa, ma non è necessario parlarne in continuazione». «Gli insegnamenti, tanto dogmatici quanto morali, non sono tutti equivalenti. Una pastorale missionaria non è ossessionata dalla trasmissione disarticolata di una moltitudine di dottrine da imporre con insistenza. L’annuncio di tipo missionario si concentra sull’essenziale, sul necessario, che è anche ciò che appassiona e attira di più, ciò che fa ardere il cuore, come ai discepoli di Emmaus. Dobbiamo quindi trovare un nuovo equilibrio, altrimenti anche l’edificio morale della Chiesa rischia di cadere come un castello di carte, di perdere la freschezza e il profumo del Vangelo. La proposta evangelica deve essere più semplice, profonda, irradiante. È da questa proposta che poi vengono le conseguenze morali».. «Dico questo anche pensando alla predicazione e ai contenuti della nostra predicazione. Una bella omelia, una vera omelia, deve cominciare con il primo annuncio, con l’annuncio della salvezza. Non c’è niente di più solido, profondo e sicuro di questo annuncio. Poi si deve fare una catechesi. Infine si può tirare anche una conseguenza morale. Ma l’annuncio dell’amore salvifico di Dio è previo all’obbligazione morale e religiosa. Oggi a volte sembra che prevalga l’ordine inverso. L’omelia è la pietra di paragone per calibrare la vicinanza e la capacità di incontro di un pastore con il suo popolo, perché chi predica deve riconoscere il cuore della sua comunità per cercare dove è vivo e ardente il desiderio di Dio. Il messaggio evangelico non può essere ridotto dunque ad alcuni suoi aspetti che, seppure importanti, da soli non manifestano il cuore dell’insegnamento di Gesù."
Juraj Vittek
